Marek Šefčík

Fúka. Tomu sa nehovorí vetrík. Prichádza od severu. Žiadny teplý vetrík. Je to jeho surovejší brat. Že sfúkol plamienok? To je nič. Nevkusný, ľahký, plastový veniec prevrátil a preniesol k tretiemu susedovi. Aj kahance poprevracal. Plastové s ľahkosťou, sklenené s menšou námahou. A pozval si na pomoc aj kamaráta. Zo šedej plachty na nás prská, pľuje.

Rozmočené listy strhávajú spoločne zo stromov a hádžu ich ako sa im zachce aj na hroby našich blízkych. A s takou námahou sme to upravovali, vyzametali. Vietor a voda dokážu divy. To, ako sa predvádzajú teraz na cintorínoch možno kazí naše plány o pokojných a príjemných prechádzkach. Ale to, čo ukázali nedávno na Severoamerickom kontinente, vyráža dych. Berú ľuďom strechu nad hlavou, autá, likvidujú hrubé asfaltové cesty, dokonca berú životy…

Aj v tomto období, v období Dušičiek, nám možno niekto chce niečo naznačiť. Pominuteľnosť. Majetku, domovov, života. Je obetou dnes kráčať smerom na cintorín, zotrvať tam v tichu. Je bláznovstvom prikladať prehnanú dôležitosť honosnosti hrobov našich blízkych a zvláčaniu “plastového odpadu”, ktorého náporu neodolávajú ani preplnené kontajnery…

Modlitbu neodfúkne, nezmočí. A jedine tá môže našim nebožtíkom pomôcť. Prajem všetkým požehnaný a pokojne prežitý čas získavania odpustkov pre duše, ktoré túžia po Jeho prítomnosti. Odpočinutie večné daj im Pane a Svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji. Pane, prosím ťa, ukáž im svoju tvár, pripočítaj ich k zástupu svojich verných a nám daj silu, aby sme im svojimi modlitbami dokázali pomôcť dostať sa k tomuto cieľu.