Niečo podobné zažívame teraz doma. Náš malý Netopierik prespí takmer celý deň, pričom ho nedokáže vyrušiť zo sna ani vŕtačka s príklepom, ktorá si ťažko razí cestičku do panelu, vysávač, ktorý hlučne hltá nečistoty z kobercov, mixér, ktorý pripravuje plnku do koláčov a vydáva pri tom nie najpríjemnejšie zvuky, rádio, v ktorom sa strieda hovorené slovo i rôzne štýly hudby, ba dokonca mu neprekážajú ani stereo hádky našich dvojčiat. Spí. Nechá nás pracovať, nechá nás žiť. No vtedy, keď naše šedé orgány v hrkalkách znižujú citlivosť svojho príjmu a vysielajú prosby o zaujatie horizontálnej polohy, nastupuje náš Netopierik, ktorého bežne voláme Liana. Ohlási sa a nestačí jej mamkine mliečko a pár grgov po tom. Chce viac. Ukáže velikánske oči, ktoré zhliadnúť je počas bieleho dňa zložitejšie ako vidieť Mesiac na oblohe.

Aby si mamka troška oddýchla, vzal som ju o jedenástej večer do obývačky, zapol rádio a skúmal som, ktorý štýl jej vyhovuje najviac. Nejak to nezaberalo. Netopierik sa vyspal cez deň a v noci sa rozhodol “loviť”. Hudba nebola dobrá korisť. Zapol som teda počítač. Je to trošku blbé, ale musím vám povedať, že stránky sme.sk ju nebavili vôbec. Ani blogy. Aby som bol spravodlivý, musím povedať, že aj iné stránky boli na tom podobne. Exkurzia po našom trojizbovom byte tiež nezabrala. Dokonca ani pozorovaním spiacich dvojčiat sa Lianka neinšpirovala… A tak prišla druhá, tretia hodina nadránom. Papanie, grganie, spánok. Štvorhodinový lov stačil. Aj mne, aj Milke. Ráno sme všetci vstali o pol desiatej. Netopierik posunul náš biorytmus… Ale čo človek nespraví pre najkrajší vianočný darček?

Sorry… musím končiť. Ideme grgať a prebaľovať. 🙂