Marek Šefčík

Dnes má každý možnosť študovať. Stredné, či vysoké školy sa bijú o počty žiakov pretože sú financované štátom na hlavu. Je pritom jedno o akú hlavu ide. Strapatú, šikovnú, kučeravú, nie až takú šikovnú… Hlava ako hlava. To, že to až tak dobré nie je, tu ale teraz rozoberať nechcem. Kolegovia z učňovských škôl tvrdia, že ak na gymnáziách poklesla úroveň, tak u nich je to úplná katastrofa. Učiteľ sa stáva postupne prvkom, ktorý zabezpečuje viac poriadok v triede ako akýsi bachar v base, a ak sa mu to podarí, tak až potom sa snaží vychovávať a vzdelávať. Ale ani to nechcem teraz do hĺbky rozobrať. Minule som sa bavil s rozumnými dospelými ľuďmi, ktorí majú čo povedať k výchove a k vzdelávaniu, k formovaniu mládeže a zhodli sme sa na tom, že množstvo detí majú problém rodičia zvládať aj vďaka tomu, že deti všetko na čo pomyslia môžu mať a majú, že rodičia si idú za svojou kariérou (niekedy riešia existenčné problémy rodiny, čo je iný prípad), s deťmi sa takmer nerozprávajú a podobne.Od detí chcú len výsledky, ktoré častokrát sami v minulosti neboli schopní dosiahnuť. Je im tiež jedno, čím je voľný čas ich detí vyplnený… Dnes je situácia iná ako povedzme pred desiatimi, či dvadsiatimi rokmi. Vlastne aj predtým vyrastalo množstvo detí v panelákoch, šantilo sa po sídliskách, ale bolo to nejaké iné. Pamätám si (napriek tomu, že som vyrastal tiež v bytovke, ale na dedine), že sme mali rodičmi určené povinnosti. Drobné práce v malej záhradke okolo zeleniny, upratovanie, vysávanie, schody v spoločných priestoroch a dokonca som čas od času chodieval k babke vyhádzať sviniam a krave hnoj. Nemal som rád utieranie prachu, či umývanie schodov. Ale ten hnoj mi fakt “voňal”. Ak by to bola každodenná záležitosť, asi by mi to “voňať” prestalo, ale raz, dvakrát za dva týždne to šlo. Aj sme chodievali spoločne so súrodencami dorábať na záhrady seno na zimu pre kravu a býka. Otec so svojim bratom kosili a my sme hrabali a sušili.

Je pravda, že takéto práce sa postupne vytrácajú. Ale tiež mladí nie sú ochotní pracovať. Minule ukazovali v telke banskobystrických hokejistov, ktorí namiesto tréningu vzali lopaty a hrable a pomáhali na úpravách nejakého areálu s cestou či čo to bolo. Jeden z nich sa vyjadril na kameru, že drží lopatu druhý krát v živote. 🙂

Športové kluby a rôzne záujmové organizácie plnia dôležité miesto v našej spoločnosti, keď sa snažia vygumovať slovo “nuda” zo slovníka mladých ľudí. A je to super. Nemusia hádzať hnoj vidlami, alebo štrk lopatami ak na to nie sú príležitosti. Nech športujú. Vtedy nerobia nič zlé…

Asi sa zhodneme, že je dobré, keď deti, ako súčasť domácností, tiež priložia ruku k dielu, pomôžu navariť, upratať, povysávať. Zaujímavé je, že tých maličkých do toho nútiť netreba, tí vám “pomôžu” sami. A potom, keď vyrastú, aj vyniesť kôš s odpadkami je pre nich neprekonateľný problém…

Zopár ilustračných fotografií dokumentuje realitu 🙂

Vysávať sa musí, aby sme dýchali čerstvejší vzduch, bránili sa alergickým reakciám na prach. Kto sa má toho ujať? Ten, kto to vie najlepšie – Lianka.

Hladné žalúdky trúdov by bolo tiež treba uspokojiť. Palacinky sú maškrta, ktorú má rád náš dedko Šefčík a my sme tie gény po niekom podedili 🙂 A kto namieša najlepšie cesto? Lianka.

A čo tak postarať sa o to, aby ocko chodil do práce vo voňavom a čistom oblečení a bratia aby nemali kolená na teplákoch zelené od trávy? Nutné je aj tu pomôcť a povyberať z práčky, čo sa tam hodinu hore dolu točilo. Kto má na to ideálnu výšku, postaviť sa k práčke plnenej z boku a povyberať z nej jej obsah? Lianka.

A teraz sa pozrime na to, ako sa v tom istom čase správajú tí starší…

Takže tak to je. Neviem, či sa dá dosť dobre, s nezáujmom detí o manuálnu prácu a aktivity mimo televízie a počítača, bojovať, ale musíme sa o to pokúsiť. Brávať ich športovať, vyžiť sa kultúrne, spoločensky. Zhovárať sa s nimi, dávať im vykonávať aj keď len drobné práce v domácnostiach. Brávať ich do záhradky, do vinohradu, alebo len tak na prechádzky. vychovať ich k tomu, aby si nezvykli hovoriť “Nechce sa mi” a “Nudím sa”.

Prajem úspešný nasledujúci týždeň všetkým rodičom. Ale úspešný nie len v práci, ale úspešný aj z hľadiska výchovy našich detí. Je to ťažké, ale čo nám ostáva? Hor sa do boja!