Marek Šefčík

(foto: Peter Dérer)

Netreba sa obzerať všade vôkol seba. Treba si ju pestovať vo svojom vnútri a ona vyrastie, zakvitne, zarodí. Určite. Nezabudnúť zalievať. Pravidelne. Chrániť, ako jemnú rastlinku. Nedať vetru zlomiť ju, sfúknuť, zničiť.

Reptať na to, že jej niet, že sa schováva, ukazovať na ňu prstom, že je pokrivená, sťažovať sa donekonečna a ľutovať seba samého, je faloš. Lebo vinný som ja i ty. Ako sa o ňu staráme, ako prispievame k tomu, aby neoslabla? Sme vinní. Za to, že nerastie. Mala byť už košatým stromom, veď je tu 30 rokov! Ale ona nie a nie… Je voľajaká zakrpatená a čochvíľa máme strach, že ju i menší vetrík nalomí. Zdá sa, že ani korene nemá tak pevné a hlboké. Tak koľko času jej ešte treba? Odmieta rásť sama a kvitnúť a rodiť. Chce nás. Potrebuje mňa i teba. A keď ju nepodoprieme svojou odvahou, odmieta žiť a hrozí zánikom. Čo bude bez nej? Nechcem ani pomyslieť…

Nie! Odmietam to vzdať. Chcem bojovať. Nechcem krv, nechcem násilie. Chcem stáť, ako pevný stĺp a objať jej kmeň vo svojom vnútri nech cíti, že vietor ľahostajnosti nemá šancu. Chcem jej korene kropiť kvapkami lásky a porozumenia, nech cíti, že sucho nenávisti a násilia nie je na dosah.

Nejeden už zadusil ju vnútri v sebe. A je nespokojný a nadáva. Na systém, na politikov, na svoje okolie, na prácu, na svoju vlastnú situáciu. Cítiť beznádej. Je ich veľa, čo ju zadusili, zlomili, ohli, zneužili. Namiesto nej chránia si a pestujú burinu moci a majetku. Pliagu bezcharakternosti a pokriveného svedomia. Tým všetkým ju ochotne nahradili. Krehkú, jemnú, ale nádhernú. Zničili. Nahradili. A podľa ich vzoru ju likviduje on, aj ona, aj tamten a tento tiež.

V každom z nás rastie túžba po SLOBODE. Nezadusme ten stromček, nezlomme ho, nevytrhnime, nedajme mu vyschnúť. Dnes to nie je ideálne a ozývajú sa tisícky kritických hlasov. Ale na vine nie je predsa strom slobody, ktorý túži rásť v každom z nás. “Sloboda je možnosť konať dobro.” Možnosť! Nie povinnosť. Nebude rásť len tak, bez pomoci. Je na nás, či chceme konať dobro, alebo…

(foto: Michal Kadlec)

Keď som diskutoval s Františkom Mikloškom, Eugenom Kordom a Františkom Neupauerom, rezonovali aj slová vďaky za dar slobody. Odcitoval som Havla: “Lepší systém nezaručí automaticky lepší život. Platí to skôr naopak – len lepším životom sa dá vybudovať lepší systém.”

Áno, slobodu si treba chrániť, pestovať, starať sa o ňu. Je na každom z nás, aby sme ju v svojom vnútri nezapreli, ale postavili sa odvážne za ňu. V každej chvíli. Možno o ďalších 10 rokov, teda po 40 rokoch (ako to naznačil aj Ferko  Mikloško) od vzklíčenia jej semena, z nej bude predsa len pevnejší košatý strom. Záleží to na každom z nás. Na mne i na tebe.

“Sloboda, verím, že tu budeš pre naše deti… Krajšia, mocnejšia.”