Marek Šefčík

Po roku a pol prišli na Slovensko na návštevu. Peťa, Lucas a Gael. Kedysi bývala Peťa so svojim bratom Martinom aj s rodičmi oproti nám. Zvykli sme si na nich. Naši susedia so svojimi starosťami aj radosťami. Občas sme zašli k nim na návštevu, občas oni k nám. Pozhovárali sme sa, povzbudili navzájom. Pred časom si “susedia” postavili dom a presťahovali sa. Stretávame sa už menej často, ale povedal by som, že o to radšej. Petra cestuje po svete, pracuje na istom projekte už niekoľko rokov v Brazílii spoločne so svojim priateľom Lucasom. Majú spolu chlapčeka – Gaela. Keď sa nám narodila naša Lianka, stala sa tiež aj radosťou ich rodiny. Tešili sa s nami. O rok neskôr sa radosť znásobila. Prišiel na svet Gael, a to bolo to pravé. Urobil nielen svojich rodičov, ale aj babku s dedkom šťastnými. Mladí bývajú v Brazílii a teraz sú tu na návšteve. Pozvali nás k nim…

Bavili sme sa o všeličom, ale od školstva a jeho problémov (aj Petrina mamka učí), debata skĺzla k tomu, ako to funguje vo svete a ako u nás. O tom, ako funguje napríklad socializmus na Kube, aké sú jeho výhody na jednej strane a boľačky na druhej, o tom, čo prináša ľuďom tzv. liberálna demokracia, kde sú jej silné stránky, kde krýva … V podstate sme sa, Peťa i ja, tvárili ako intelektuáli, ktorí vedú dôležitú debatu a snažia sa argumentovať vo svoj prospech. Socializmus chce, aby neboli tak veľké rozdiely medzi ľuďmi, aby nikto nehladoval, každý mal možnosť pracovať a pod., v demokracii, kde “vládne” trh, ide o to, že tí šikovnejší majú mať omnoho viac, ako tí, ktorí sa až tak nesnažia… Vieme, ako dopadla príručka socialistov v rukách ľudí v našich krajinách, keď si ideály “prikrášlili” podľa seba, keď množstvo ľudí trpelo pre vieru, pre to, že chceli vycestovať. Vieme ale tiež, že v kolíske demokracie – Amerike, sa liberálna demokracia dostala tam, kde ju mať asi nikto nechcel. Teda, asi to niektorým takto vyhovuje. Tí silní, majetní, vykorisťujú chudobných, dávajú im minimálnu mzdu a žijú z ich práce. Niektorí to nezvládajú a narastá kriminalita, tvoria sa gangy, ľudia žijú v strachu… U nás na Slovensku sa tvárime, že máme demokraciu, a že je to ok. Nie je. Tiež sa to všelijako deformuje, ohýba, pravidlá neplatia rovnako pre jednoduchého človeka, ako pre tých mocných.

Ja som hovoril o kresťanstve, o morálnych hodnotách, ale musel som priznať, že i tieto ideály boli v minulosti v rukách nehodných evidentne prekrútené a vyťahovali sa meče, tiekla krv, zomierali ľudia…

Hovorili sme, hovorili. Martina z nás rozbolela hlava :), Lucas to s nami v istej fáze vzdal… Napokon nás “rozsúdili” naše deti. Oni nám dali veľmi jednoduchú a pravdivú odpoveď, ktorá sa v spleti slov nás, mudrlantov, často stráca. Gael s Liankou si veľmi nepokecali. Jemu to ide lepšie Portugalsky, jej zasa Slovensky. Usadili sa vedľa seba na stoličky, na počítači sme im pustili rozprávočku a oni sa iba bez slov dívali. A… držali sa za ruky. Jednoducho si rozumeli tým, že sa majú radi. V našej horlivej debate nás prerušila Milka a ukázala na tie naše deti…

Áno. Tu je odpoveď na naše otázky. Ideály môžu byť krásne. Ale keď ich budeme zneužívať len vo svoj prospech, pokrivíme ich. Ak ale budeme milovať tých okolo seba, dohodneme sa. Na všeličom. Milovať blížnych. Tak ako nám to ukázali Lianka s Gaelom. Ich odkaz som prečítal takto: “Menej rečí, viac lásky.”

… venované Peti, Lucasovi a Gaelovi.

P.S.: … samozrejme, že dlho iba tak sedieť nevydržali. A prišli na rad bláznovstvá. Stal som sa ochotnou obeťou. Nemuseli sme opäť nič hovoriť. Iba sme sa tešili, že sme spolu, že máme jeden druhého.