Keď ide o život
Oliver po zdolaní kopca na Hrad Buchlov
Ako sa správame keď nám ide o život? Bránime sa, chceme sa zachrániť, postavíme sa na odpor agresorovi? Niekto situáciu, že šlo vyslovene o život ešte nezažil. Iný má už nejednu skúsenosť. Vo vypätej situácii som sa nachádzal neraz. Ostatný raz toť pred pár dňami…
Keď som bol dieťa, taký “nezbedný” 10 ročný chlapec, spôsobil som si úraz, ktorý ma takmer stál život. Roztrhnutá pečeň sa však za pomoci špecialistov v nemocnici v Levoči dala dohromady a keď som sa prebral z narkózy, privítal som sám seba na tomto svete. Neskôr, pred pár rokmi, som zažil autonehodu, z ktorej som podľa bežných fyzikálnych zákonov nemal vyviaznuť len s modrinami a otrasom mozgu. Po krátkom prerušení vedomia som však sám seba znova vítal na tomto svete.
V oboch týchto prípadoch som bol plný adrenalínu, no bral som to pokojnejšie, ako by som sám od seba čakal.
Iné príbehy sú spojené s mojim koníčkom – cyklistikou. Raz som sa vysypal skoro ráno na kruháči pri Nemešanoch cestou na Levočskú horu. Vzal som to cez zvodidlá saltom a pristál som na hlave na kameňoch veľkých ako päsť. Prilba si to odniesla, trocha aj hlava (znova sa mi triasol mozog) a na lýtku som si spôsobil asi 6 centimetrovú tržnú ranu. Adrenalín je sviňa. Nahodil som retiazku, upravil sedlo, naskočil na bicykel a vrátil som sa k rodine. 10 km. Až po kilometri, dvoch som si všimol prúd krvi tečúcej z pravého lýtka… 2 dni v nemocnici, troška šitia a bol som relatívne v pohode. Nebolo sa na koho zlostiť, len na seba.
Raz v Holíči mi nedal týpek prednosť na kruháči a prudkým brzdením som sa mu síce vyhol, ale salto za zadkom jeho auta bolo efektné… Stihol som si všimnúť jeho značku, policajti ho vypátrali, dohodli sme sa na tom, že mi uhradí škody a podaním rúk, keď už mi dávno neprúdilo toľko adrenalínu žilami, sme sa v dobrom rozišli.
Inokedy sa chlapíci bavili v modrej kabíne nákladiaku a vychádzali z vedľajšej cesty. Nevšimli si ma, alebo podcenili moju rýchlosť z kopca od Petrovej Vsi do Holíča. Nestíhal som to ubrzdiť a pri ich odbočovacom manévri mi dali len maličký priestor medzi nimi a vysokým obrubníkom chodníka. Vtesnal som sa tam, ale na ľavom lakti som zacítil, že to bola tesnotka. Vtedy sa so mnou pohral adrenalín tak, že riadil moje správanie. Pulz brutálny, srdce v krku. Kričal som na nich aj keď ma v kabíne len ťažko mohli počuť. Zaradil som sa pred ten nákladiak. Šliapal do pedálov ako blázon ale v hustej premávke mesta som neuhol. Priviedol som si ich za sebou až po kruháč, zamával som im. Myslel som si – nech ma vidia, nech si zapamätajú, že aj my sme účastníkmi cestnej premávky a nech nabudúce dávajú pozor…
Adrenalínovú bombu som zažil aj pred pár dňami, keď sme s Oliverom boli na Velehrade a na Buchlove. Myslím, že sme prechádzali cez Moravský Písek. Okolo cesty obrubník a chodník. Šiel som prvý, Oliver za mnou. Na tých bicykloch tesnou jazdou okolo obrubníka človek riskuje nešťastie. Držali sme sa asi pol metra od obrubníka. Zacítil som za nami obrovský kolos. Kamión. Šiel dosť rýchlo. Obišiel nás veľmi tesne a aj keď oproti nemu nešlo žiadne auto, bez varovania si to stočil pred nás tak, že nás vytláčal smerom k obrubníku. Rýchlo na brzdy, chválabohu, že zareagoval Oliver okamžite. Vyhli sme sa tesne havárii a ja som skríkol: “Héééj, veď nás zabiješ!”. O pár sto metrov boli spustené závory. Prešli sme na bicykloch až k milému českému kamionistovi. Hral sa s mobilom, spustil okienko a začal: “Jezdíte po silnici? Tak jezděte jak se má. Já jsem vám to udělal naschvál!” Prskal zo mňa adrenalín a neudržal som sa: “Kam máme ísť? To je aj naša cesta! Naschvál? – Toto je reč idiota! Veď ste nás mohli zabiť! Kam sa ponáhľate?” Zdvihli sa závory. Postavil som sa pred neho a ešte pár sekúnd som ho, s trieskajúcim srdcom, zdržal…
Keď adrenalín klesol, dal som jeden Otčenáš zaňho. Mrzelo ma to.
Po vyše 100 km sme boli v Dubňanoch, blížili sme sa k Hodonínu. Tu 2 km cyklochodníka, inde 3 km poskladané zo zámkovej dlažby, tu je to na viacerých miestach prerušené a potom zas cyklochodník. Jazdievam po asfaltových cestách. Cyklochodníky sú väčšinou na cestné bicykle nevhodné, krátke, úsekové, z dlažby… Lenže za Dubňanmi je dobrý, asfaltový, niekoľko kilometrový. Neuvedomil som si to a šli sme za dedinou ďalej po ceste. Zrazu útok na naše ušné bubienky. Dlhý neprerušovaný zvuk klaksónu žltého autobusu. A manéver autobusára mi našponoval nervy na prasknutie. Každý, kto jazdí na tenkých plášťoch cestného bicykla mi dá za pravdu, že ak zídete z asfaltu, bicykel sa stáva len ťažko ovládateľným a nastáva väčšinou pád. Chtiac nechtiac sme z cesty museli zliezť lebo bok autobusu sa nám lepil na ľavé plecia a lakte. Vytlačil nás z asfaltu. Ledva sme to ubrzdili a ustáli. Autobus zastavil. Nezaujímalo ho, že za ním sa tvorí kolóna, on nás išiel vychovávať. Otvoril dvere a spustil, že tam máme zákaz vjazdu, že sú cyklochodníky… “Sedeli ste niekedy na bicykli? Ste normálny? Takto nás vytlačiť z cesty? Vy nás chcete vychovávať tak, že nás zabijete?” A potom som dodal vetu, ktorá ma mrzí – “To vy nepochopíte. Seďte si tu naďalej rozvalený ako prasa v tom svojom autobuse a jazdite si v pokoji. Dovidenia!” Prešli sme s Oliverom na cyklotrasu, z ktorej sme zas na jej konci nemohli kvôli premávke vyjsť a museli znova zosadnúť. Ale dobre, priznávam, že v tom poslednom prípade som spravil chybu, keď som si neuvedomil, že je tam úzko, veľká premávka a existujúci paralelný cyklochodník. Ale výchova takýmto drastickým spôsobom? To sa mi zdá prestrelené.
Celý život sa učíme komunikovať s ľuďmi. Snažím sa o to a myslím, že to zvládam celkom dobre. Lenže sú extrémne situácie keď ide o život či zdravie mne alebo mojim blízkym a návaly adrenalínu, ktorý som už niekoľkokrát spomínal, urobia svoje.
Osobne autom obchádzam cyklistov pomaly a veľkým oblúkom. Prosím všetkých, pochopte nás. Sme tu s vami, bicyklujeme, tešíme sa z toho koľko dokážeme prejsť, čo všetko dokážeme vidieť, zvládnuť, neničíme pri tom životné prostredie. Buďte k nám tolerantní. A neponáhľajte sa. Život je najcennejšou vecou. Náš i váš. Sľubujem, že sa budem tiež snažiť polepšiť.
… dúfam, že to Milka čítať nebude a ak áno, že ešte so mnou Olivera pustí 🙂