Marek Šefčík

Keď skončilo minuloročné leto, bolo zážitkov habakuk. Našim nekvalitným foťákom som urobil pár “kvalitných” záberov, aby zostali aspoň nejaké spomienky. Ale aby som o tom voľačo napísal a zavesil sem, tak to nie. V septembri ma premohol pocit úzkosti. Možno som slaboch, ale nevedel som si pomôcť. Doľahla na mňa strata vysnívaného zamestnania a prechod na inú školu. Mnoho povinností, veľa zmien, zvykanie si po 14 rokoch na novoty a vybíjanie poistiek nie najlepším, únavným cestovaním si vyberalo svoju daň aj na mojej nechuti písať. Nevedel som sa prepnúť na dlhodobé pozitívne vlnové dĺžky a zmohol som sa len na zopár článkov.

Teraz oddychujem. Vlastne, mal by som pracovať na maturitných zadaniach, ale materiály som si zabudol v škole v Malackách. Asi to tak Boh chcel, aby som trocha vypol. Tak som teda vypol. Využil som pekné pondelkové počasie a dal som si do tela na bicykli. Konečne. Od konca októbra až teraz. Dobre mi to padlo. Holíč – Brodské – Lanžhot – Břeclav – Hodonín – Holíč. Doma mám rozložené šachy. Riešim, trénujem, relaxujem, varím zeleninovú polievku. Lianka sa učí skákať cez švihadlo. Dnes večer pôjdeme na plaváreň do Senice…

A pri tom všetkom som si spomenul na svoje resty. Nepíšem. Bol som prekvapený, keď mi to moja spolužiačka z gymnázia na stretávke (po 20 rokoch) vyčítala. Musím sa polepšiť.

Tento článok je pre vás všetkých. Ale zvlášť pozdravujem tých, ktorí milujú leto a naše veľhory.

Na východ za rodinou sme cestovali v júli 2016 netradične – dvoma autami. Na pár dní šiel s nami zrelaxovať aj rodinný priateľ, môj bývalý kolega a teraz už primátor Šaštína-Stráží Jaro. Dohodnutú sme mali turistiku. Cieľ – Vysoké Tatry, Jahňací štít.

Zostava – tatranskí svišti Oliver a Marek, ich babka skúsená turistka, odhodlaná zdolávať vrchy aj po výmene kolenného kĺbu, ich krstná mama (moja sestra) túžiaca po zážitkoch, Jaro, Milka a ja.

Autami sme sa ráno vyviezli na začiatok našej turistickej trasy. Tatranské Matliare. Vystupovať! Posledné úpravy turistickej výstroje a ide sa. Pekné počasie. Tri hodiny chôdze, nie až tak obtiažne stúpanie, pohodička. Zelené pleso. Fakt krásne zelené. Čvachtajúce sa kačky. Pri chate huňatý biely pes. Velikánsky, ale krotký, akoby hračkársky.

Ten pravý cieľ ležal vo výške 2230 m n.m. Chata bola len príležitosť na občerstvenie sa, na krátky oddych. Takže čosi do seba a ide sa ďalej. Vtedy ešte nikto ani netušil, čo nám Jahniatko pripravilo. Stúpame nahor. Vraj to potrvá nejaké dve hodinky. Odhodlanie nechýbalo nikomu, ani nálada. Kosodrevinu mám rád. Tá signalizuje, že som tam, kde je tak nádherne, tam, kde sa aj tie stromy plazia popri zemi, aby sa sklonili pred majestátnymi štítmi,  pravými kráľmi Tatier.

Nejaké malé plesá, v diaľke za nimi zopár pasúcich sa kamzíkov. Kráčali sme po chodníku ďalej a ďalej. Rozprávali sme sa keď to šlo, inokedy sme sa sústredili na pevnosť našich krokov, lebo niektoré pasáže dali zabrať a vyžadovali ostražitosť. V jednom úseku sme zodvihli zrak a neverili vlastným očiam. Pred nami, rovno na chodníku stál kamzík. 15-20 metrov. Takto zblízka som ešte kamzíka nevidel. Lenže to ešte nebolo všetko. Stíšili sme sa. On sa bez náznaku akejkoľvek plachosti vyhupol na svah nad chodníkom a prechádzal paralelne popri chodníku okolo nás. Nebežal, len sa tak prechádzal. Zastavil. Videl nás. Odchrumol si ešte sústo ostrej horskej trávy. Bol som od neho asi 3 metre! Bomba – kamzík kamarát :). Jaro si s ním dokonca robil selfie. Asi ide o raritu, ktorá sa mi už v živote nezopakuje – Kamzík na Jahňacom. Tak blízko, blízučko, pod nosom.

S týmto sme nepočítali. Zážitok navyše. A stúpame ďalej. Nabudení pred záverečným výstupom. Ešte to bola fuška, ale dostali sme sa tam. Tesne pod vrcholom mi ale zamrzol úsmev na tvári. Ja si idem pre nádherný pocit z dosiahnutej méty a tiež pre krásne výhľady a … všade navôkol sa zatiahlo. Hmla, mračná. Hotovo. Pane Bože – začal som s ním debatu – nehovor mi, že sa sem budem ešte musieť, pre tie výhľady, nabudúce vrátiť! Prosím ťa, odkry nám tú nádheru. Pred nami vystúpila na Jahňací štít skupinka cudzincov. Nevedeli sme identifikovať podľa reči, ale asi niektorá z republík bývalého ZSSR. Neviem. Ale to je jedno. Vyšli, videli, že prd vidia, a tak sa len vyobjímali, potešili sa zo zdolaného vrcholu a v podstate na päte sa otočili a šli znova dole.

My sme niečo pojedli. Prosím, ešte chvíľku, snáď sa vyčasí – dúfal som a presviedčal ostatných, aby sme ešte vydržali. Mračná sa hýbali rýchlo a veril som, že sa aspoň časť výhľadov odkryje. A… stalo sa. Na chvíľku. Možno to bolo 5 – 10 minút. Nádherne sa závoj hmly a mračien rozostúpil a my sme videli do dolín. Paráda. Vďaka ti, Pane Bože, ušetril si mi cestu 🙂

Lenže naša radosť netrvala dlho. Hormóny šťastia zrazu vystriedal adrenalín, keď sa na vrcholy doslova vyplazila ďalšia vlna nebezpečných oblakov. A udrelo. Niekde blízko. Poriadne. Milka skríkla – Balíme! A znova bum. Mierne mrholenie sme zažili už pri výstupe, no teraz sa vrátilo a začalo zosilnievať. O chvíľu z toho bol dážď. Studený dážď, z poza ktorého sa na nás škeril ešte nepríjemný vietor. Začal aj orchester hromov a bleskov hrať svoju pochmúrnu skladbu. Snažili sme sa zostupovať čo najrýchlejšie. Ale v tých strmých pasážach to nešlo. Keď som zliezal za pomoci reťaze jednu skalu, chytil som sa jej rukou. A zacítil som, ako si voda tečúca po skale, našla cestičku priamo do môjho rukáva. Bŕŕŕ.  Pomaly som sa dostával k rozhraniu medzi tým, keď ešte človek registruje, čo má a čo už nemá suché a tým, keď už mu je to všetko jedno. Na konci nosa ma neustále šteklila stekajúca voda. V topánkach to ešte bolo obstojné, ale aj tam som sa už dostával k spomínanej hranici. Vodu som mal všade. Vetrovky, pršiplášte, blbosti. Jedine pončo, aké mala moja mama, malo akú – takú cenu. Dostali sme sa k chate. Chata plná. Netreba sušiť, ale treba sa dostať k autám a rýchlo domov. Z kroka na krok, z nohy na nohu… V autách sme mali deky. Povyzliekali sme zo seba to najmokrejšie, čo sme mali (najlepšie by bolo vyzliecť všetko:)). Zabalení v dekách sme sa v autách začali vyparovať :). Zahmlené okná, ale už je dobre. Keď som Jara predchádzal na dialnici, smiechu som sa nemohol zdržať. Šofér zabalený v deke jak Mahatma Gandhí.

Nikto z nás neľutuje. To by sa ani nedalo. Veď nikto neochorel, nikomu sa nič nestalo, aj výhľady boli, aj “pokec” s kamzíkom pod Jahňacím. Bolo super. A to tu ani nebudem písať, že ten kamzík okrem chrumkania ostrej trávy, si rovno pred nami aj naštartoval vyprázdňovací proces. Jednoducho sa “vyložil”. Keby som to spomenul, tak by to iba zbytočne pokazilo tento článok. Tak to radšej ani spomínať nebudem.

Nevie niekto z vás konečne privolať leto? Ak áno, ozvite sa a pôjdeme spolu mrknúť do toho najväčšieho chrámu – do hôr.