Marek Šefčík

(zdroj: FOTO TASR – Martin Baumann)

Včera sme si pripomenuli najdôležitejšiu udalosť v našich novodobých dejinách. Niektorí mladí pomaly nevedia ani o čom je reč. Spoločnosť si necení hodnotu slobody, ktorú nám naši otcovia, či už aj dedovia vybojovali. Ono… vyzerá to tak, že už by sme o tú “slobodu” nemali prísť, ale človek nikdy nevie. Hovorilo sa včera to i ono, vyjadroval sa tamten i tento a v telke bežal nejaký film s tematikou sloboda-nesloboda, či nejaký dokument o udalostiach o Nežnej.

A ako inak, v správach dostal slovo aj náš červený brat. A nezaprel v sebe ani na chvíľu, že režim v ňom je nasiaknutý veľmi hlboko. Je to deň študentov? Je. Môže ostať súdruh sedieť niekde zašitý a neukazovať sa na oči? Mohol by a aj by to bolo lepšie, no strana vyhodnotila, že nemôže. Treba zbierať body a ísť medzi ľudí. Strana vybrala (samozrejme nie náhodne, aby nedajbože nepadli nejaké nevhodné otázky) študentov, ktorí sa najedia so súdruhom vo vlaku a trošku podiskutujú. A stalo sa. Starostlivo povyberaní študenti papali a zhovárali sa. No a potom novinárom povedal súdruh presne to, čo sa od neho očakávalo. “… a pokiaľ bude Smer vo vláde, budú lístky na vlaky pre študentov zadarmo!” Súdruh priemer tých múdrostí zo svojej červenej pokladnice vybral určite viac, ale táto stačila, aby mi pripomenul, kto vlastne je. Stačilo to na to, aby som sa len zasmial a prepol ho.

Ako keby som počul niektorých nostalgicky smútiacich za tým červeným režimom. “Veď mlieko stálo iba dve koruny…” a podobné drísty. Fungovalo to tak, že my vám všetko zabezpečíme, my sa o vás postaráme, povieme vám, čo možete nakupovať, čo, naopak, na pultoch nebude, povieme vám kam môžete cestovať, čo si môžete myslieť a čo nie, čo môžete hovoriť a čo zas radšej nie. Netreba vám kostoly, vieru, púte, svätých… máte predsa nás súdruhov a našu stranu. My sa o vás postaráme. Nebolo možné sa slobodne rozhodnúť konať dobro. A to je presne opak definície slobody. A len málo ľudí reflektovalo na odkaz Jána Palacha, len málo ich zdvihlo hlavy. Muselo prejsť ešte 20 rokov, aby sa to zlomilo. Našli sa tí, ktorým prekážala nechutná ohrada a nesloboda v nej. A zdvihli sa ako vlna odporu.

Súčasný súdruh priemer neplatí vlaky z vlastného vrecka. Vyťahuje to s radosťou z vreciek tých, ktorí sa ešte len narodia, z vreciek detí aj tých študentov, ktorí ho dnes vo vlaku počúvali…

Ono to je znova o tom, že nie my sami a naše rozhodnutia, ale iba on súdruh priemer sa o nás postará.

Teším sa, že aj môj otec sa angažoval a tešil sa zo získanej slobody. Som rád, že nikdy nevstúpil do strany, aj keď ho presviedčali a som rád, že môžem svoje deti vychovávať v slobode. Ale cítim aj horkosť z tej nepoučiteľnosti a z toho, že dokážeme s nadšením počúvať týchto neokomunistov, veriť im a dokonca ich aj voliť.

Ale bude lepšie… môj otec tvrdil, že 40 rokov po. Máme 27… Už sa to blíži.