Marek Šefčík

Zo zápasu Orechová Potôň – Holíč

Pracujem s mládežou už roky. Ako učiteľ, ako vychovávateľ, ako tréner šachovej mládeže. Šport ma odjakživa fascinoval tým, čo môže človeku dať, ako môže na človeka pôsobiť, ako vytvára priateľstva, ako formuje osobnosť. Šport ako taký je fenoménom.

Ak niektoré družstvo, alebo jednotlivec dosiahne vynikajúce výsledky, zviditeľní svoj klub či krajinu, poteší to mnohých. Ani ja neskrývam radosť ak sa darí našim futbalistom, hokejistom, alebo šachistom z nášho klubu. Nemám však v sebe túžbu po vavrínoch. Všetko prevyšuje snaha formovať osobnosti. Šport by mal v prvom rade vychovávať cieľavedomých, vytrvalých, charakterovo silných ľudí, ktorí všetky tieto (a ďalšie) veci dokážu pretaviť do bežného života. Do rodín, priateľstiev, riešení situácií, ktoré nás postretnú.

Nad tým všetkým je ľudskosť. V športe tomu hovoríme fair play…

Brankár leží kdesi “mimo”, lebo sa zrazil s útočníkom. Rozhodca faul nepíska. Brankár je podľa všetkého zranený. Iný útočník je s loptou na nohe pred prázdnou bránou. Začuje, že sa niečo deje. Obzrie sa. A zrealizuje myšlienku, ktorá mu v tej chvíli napadla. Zakopáva loptu za postrannú čiaru a nedáva “lacný” gól.

Alebo v zápase, ktorý má stav 0:0 tesne pred koncom obchádza útočník obrancu vpravo od bránky. Kľučka sa podarí, lopta však pretne bránkovú čiaru mimo brány. Rozhodcovi zakrýva výhľad obranca. Útočník inštinktívne loptu zasekne a prekonáva brankára. Ten protestuje, rozhodca však gól uznáva a domáci sa tešia z víťazstva. Z klbka tešiacich sa hráčov vyštartuje k hlavnému rozhodcovi strelec gólu. Po krátkej debate rozhodca gól odvoláva. Strelec sa férovo priznáva.

Takéto situácie sa mi páčia a ak moji zverenci nevyhrávajú, ale môžem o nich povedať, že sú dobrými ľuďmi, tak som šťastný.

Dnes som zažil na vlastnej koži niečo, čo mi dovolilo tiež ukázať srdce. Ak to vyznie ako pýcha, tak sa ospravedlňujem, ale píšem to preto, aby mne zverená mládež a generácia, ktorú formujem mala poruke ďalšiu situáciu, ktorá človeku dá viac ako gól, bod, set…

Hrali sme dnes 3.ligu v Orechovej Potôni. Veľmi dobré družstvo, ktoré sa proti nám postavilo, vzbudzovalo rešpekt. V prvých dvoch kolách vyhrali a brúsili si zuby aj na nás. Navyše, my sme v takej oslabenej zostave už dlho nenastúpili. Chýbalo nám až 5 hráčov (z 8) základnej zostavy. Na každej jednej šachovnici sme mali papierovo slabšieho hráča. Väčšinou výrazne slabšieho.
Ja som nastúpil na 2. šachovnici proti pánovi Veselskému.

Trocha odbočím. V Šaštíne-Strážach som zorganizoval už 11 ročníkov šachového turnaja – Memoriál Štefana Gürschinga. Jozef Veselský, 76 ročný pán šachista je výborný hráč, ktorý pravidelne navštevuje tento turnaj, na ktorom si spomíname na pána, s ktorým ešte kedysi dávno šachy hrávali. S pánom Veselským mám od začiatku, čo sa poznáme, veľmi dobré, priateľské vzťahy a mám vždy radosť, keď sa s ním stretnem. 2141 je jeho aktuálne Elo (výkonnosť), pričom bývali časy, keď to číslo bolo ešte väčšie. O takom Ele sa mne iba sníva… ale to už je iná téma 🙂

Akosi sa už stáva pravidlom, že mojim súperom, keď hráme s Orechovou Potôňou je práve on. Už som s ním aj prehral, aj vyhral no a dnes sme sa stretli znova proti sebe. Môj otec ma ako tréner učil, že mám bojovať, že nemám rozdávať body zadarmo. Za šachovnicou je to nepriateľ, mimo šachovnice kamarát… Hrávam šachy od 5 rokov a dnes som to pravidlo prvýkrát porušil.

Zápas začal. Bojovalo sa na každej šachovnici. Na tej našej vznikla pozícia s obojstrannými možnosťami. Asi som stál bielymi trošičku lepšie. Aspoň tak som to cítil. V živej pozícii sa však v 20.ťahu stalo niečo, čo som nečakal. Pán Veselský chcel zahrať s dámou z f8 na e7 a z nepochopiteľného dôvodu chytil na vedľa, na e8 stojaceho kráľa a toho položil na e7. Stlačil hodiny a zbadal som, že je zle. Zháčil sa, pozrel na mňa, vedel, že pravidlá nedovoľujú opravu. Ja som tam chcel ísť dámou… Premýšľal som čo s tým. jednoznačné otvorenie pozície ťahom f4 preto, že jeho kráľ uviazol v centre sa priam núkalo. Spravil som ten ťah, po ktorom som vedel, že idem hrať na výhru a pravdepodobne vyhrám. Niečo sa však vo mne zlomilo, nie len kvôli jeho bezradnému pohľadu a ťah 21. f4 som doplnil vetou – “Pán Veselský, vzhľadom na to, čo sa stalo, vám navrhujem remízu.” Môjho súpera som evidentne zaskočil a po chvíľočke zareagoval slovami – “Mne nezostáva nič iné iba prijať to.” Podal mi ruku a dodal ešte “Ďakujem”.

Naša partia skončila ako prvá. Potom postupne dohrávali ostatní. Ten polbodík, ktorý som “stratil” nás stál víťazstvo. zaznamenali sme nádhernú remízu 4:4. Mohlo to byť 4,5:3,5 v náš prospech, ale ako kapitán družstva to beriem na seba a tvrdím, že žiadne body nenahradia šachové priateľstvá, dobré vzťahy a neuveriteľne dobrý pocit pri srdci. Verím, že sa dnes pánovi Veselskému bude dobre zaspávať. Mne určite.

Analýza po partii Veselský – Šefčík

Neporušil som pravidlá. Ani môj súper. Mohol som využiť to, že sa môj súper pomýlil. Nijako by som sa neprevinil. Nikto by mi to nemohol vyčítať, ani on. Ale niečo vnútri ma dohnalo k takémuto rozhodnutiu. Jemu sa rozviazala kopačka a ja som mu nechcel vtedy streliť gól.