Marek Šefčík

zdroj: www.nemocnicalevoca.sk

Bola raz jedna krajina s boľavou pätou. … tá päta sa volala zdravotníctvo. Sama seba vyliečiť nevedela. A politici “odborníci”, ktorí ju liečili… škoda mlčať. Príhod mala tá krajina s tou pätou habakuk. No a dnes vám rozpoviem jednu z nich. Levoča. Krásne starobylé mesto, nad ktorým sa týči Bazilika navštívenia Panny Márie, jedno z najvyhľadávanejších pútnických miest v krajine. To mesto má aj nemocnicu. A v nej sa odohráva náš príbeh.

Bol pondelok. Istý dôchodca (volajme ho Ján) sa tam vybral na vyšetrenie. S hlavou. Teda, jasné, že bez hlavy ísť nemohol, ale jemu v hlave niečo našli. To znie asi tiež blbo, lebo asi každému by tam našli minimálne mozog, ale veď viete, ako to myslím. Spadol na bicykli, bol v bezvedomí, s otrasom mozgu. A na vyšetrení na cétečku mu našli v hlave akúsi malú cystu. Neviem presne, čo to je, ale zdá sa, že nejaký chrobáčik, ktorého môžte mať kdekoľvek, na obličke, na štítnej žľaze, niektoré jedince aj na vaječníku, no a náš Ján má takého údajne neškodného parazita v hlave.

Povedali mu, že ešte má prísť na neurologické vyšetrenie na ambulanciu. V ten pondelok, keď Jánovi vyšlo z roboty, si ráno privstal a hybajho do Levoče na nervové. Bol tam skoro ráno, ešte pred pol siedmou. A zbadal lístočky s číslami. Či vlastne nezbadal, lebo už boli všetky rozobrané. Naňho číselko nezvýšilo. Vyše 20 kilometrov autobusom precestoval, skoro ráno vstával a teraz mu chytrá sestrička servíruje to, čo asi dennodenne nejednému pacientovi. Musíte prísť zajtra, možno budete mať šťastie a ujde sa číslo aj vám. Príbeh by mal pokračovať tak, že “Ján sa v tej chvíli nasral a …”. Lenže nič také sa nestalo. Ján, od prírody trpezlivý a mierumilovný človek, rieši veci po svojom. “Rád by som šiel za riaditeľom nemocnice” – reagoval pokojne. “Riaditeľ je odcestovaný.” “Tak námestník” – nedal sa odbiť Ján. Keď už sa dotrepal do tej Levoče nepohodlnou Karosou, tak aspoň si pokecá s nejakou šaržou… Námestník riaditeľa nemocnice bol primár oddelenia, ktoré má teraz už taký nezapamätateľne dlhý názov, ale kedysi to bolo ARO. Cez sekretárku sa Ján dostal priamo k nemu. Povedal, čo sa mu stalo a že hrozí, že sa to zopakuje aj zajtra a že čo sú to za poriadky, že to takto funguje-nefunguje. Primár hneď, že mu to vybaví, aby nikam nechodil. Jóóój, nepochopil o čo Jánovi ide. “Ja tu teraz nebojujem za seba, ale za všetkých pacientov, ktorým sa toto pravidelne stáva. Ja som turista” – zdanlivo odbočil od témy Ján – “Donesiem si byvak a budem pred neurológiou nocovať, aby som bol prvý na rade.” “Nie, to nerobte, dajte mi telefónne číslo, ja sa vám ozvem, budeme to riešiť…”

Ján odišiel a čakal telefonát od námestníka. Nie že by nerobil nič iné, ale táto činnosť – čakanie telefonátu – bola jednou z prioritných. A čakal týždeň. Svojej manželke povedal, že keď sa mu do nedele neozvú, noc z nedele na pondelok strávi pod holým nebom v spacáku pred neurológiou. Veľmi správne tušíte, že nedeľa prišla bez telefonátu. No a náš turista sa zbalil a vykonal, čo si zaumienil. Pricestoval do Levoče a keď sa začalo stmievať, ľahol si pred neurologickou ambulanciou. A čakal. Ešte vylepil na dvere lístok so svojím menom a číslom 1. Ráno bude prvý.

Noc prežil. A ráno bol skutočne prvý. Vyšetrili ho, vrátil sa domov a žije ďalej pokojný život. Až kým zas nebude musieť pred nejakou ambulanciou nocovať, aby bol vyšetrený…

Kiežby toto bola rozprávka.  Ten Ján je môj 63 ročný otec. A je smutný zo situácie, v ktorej sa nachádzame. Námestník iba sľuboval. Nič sa nezmenilo. Smutné je, že ani sa neozval. A odvtedy ubehlo už pekných pár týždňov. Ján je výnimka a riešil to takto netradične. Chcel poukázať na problémy, ktoré ľudia majú a ktoré sa neriešia. Ale nemedializoval to, nerozmazával, nevolal televíziu. A možno mal. Možno tak spraví nabudúce. Ja som však napísal aspoň túto rozprávočku a posielam ju cez sekretariát nemocnice riaditeľovi a námestníkovi.

Naši otcovia a mamy si zaslúžia zdravotnú starostlivosť a našu úctu. Boľavá päta krajiny – zdravotníctvo má šancu na vyliečenie, lenže bez ochoty pomáhať riešiť problémy najzraniteľnejších členov našej spoločnosti to určite nepôjde.