Hlava
my sme iba figurky. za nas bojuje NIEKTO iny… (zdroj: theatlantic.com)
Čakal som v rade. Naťukala do pokladne všetko, čo som mal v košíku. Zaplatil som kartou. Ako vždy, aj teraz som si kontroloval pokladničný blok. A narazil som na chybu. Oslovil som ju. “Bral som ten drahší chlieb a vy ste mi zarátali lacnejší…” Rozdiel bol iba 20 centov. Ale ja som si len odbehol z domu s kartou v ruke. Nemal som pri sebe tých 20 centov, aby som jej doplatil… Nestihla sa ani nadýchnuť, nie to mi ešte odpovedať. “Nezdržuj!” Vyblafol zo seba výčitku smerom ku mne mladý muž stojací v rade za mnou. Drzo, nervózne, nepríjemne. “Vydržte chvíľu” odpovedal som mu relatívne pokojne. Priblížil sa ksichtom ku mne a povedal vetu, na ktorú len tak nezabudnem: “Dám ti hlavu!?” Nevyzeral vôbec mierumilovne a vedel som, že sa to nemusí skončiť dobre. Pozeral som sa naňho. Chyba! “Co čumíš?!” stupňoval agresívne správanie. Vyholená hlava bola zrejme bežne využívaná na hrubú silu a nie na to, na čo je prioritne určená. Udrieť niekoho hlavou do oblasti čela/nosa, to je dosť blbé. Videl som to v jednom filme… Asi by som nedopadol dobre. Predavačka našťastie zachránila situáciu. “Nechajte tých 20 centov tak.” Odpratal som sa s nákupom. Napätie pominulo. Dám ti hlavu, dám ti hlavu – opakoval som si v duchu a musel som sa smiať. Ešte som to spomenul Milke. “Nepoznám toho človeka, ale už som ho niekde videl…” povedal som. Pár dní na to som vchádzal do nášho paneláku a všimol som si, že ma nasleduje mladá rodinka. Podržal som im dvere. Mama tlačila kočiar a za ňou vošiel mladý otecko. Pozrel sa na mňa. Ja ho poznám! Odkiaľ ho len poznám? Do kelu! Veď to je tá “Hlava” z toho Lidlu. Vedel som, že u nás v činžiaku nebývajú. Idú asi iba k niekomu na návštevu…
Asi deň predtým, ako sme mali odcestovať na tri týždne na východ na dovolenku, sme sa dozvedeli smutnú správu. Zomrel jeden chlap z nášho paneláku. Náhle. Infarkt. Bol to šok. Mohol mať tak po šesťdesiatke. Šok to bol ale preto, lebo to bol vitálny, zdravý chlap, ktorý sa staral o svoju manželku. Tá ledva chodí o dvoch francúzskych barlách. Má dlhotrvajúce zdravotné problémy, ktoré jej nedovoľovali pracovať už tesne po tridsiatke. Je odvtedy na invalidnom. Chodievali s manželom spoločne na nákupy do Hodonína. Zviezli sa výťahom. Počkala pri dverách. On pritiahol z parkoviska modrý Wolksvagen. Nastúpili a šli. On sa staral o ňu a teraz náhle odišiel… Na druhý deň sme šli s rodinkou na dovolenku. Bolo super. Ako vždy. Rodina, bicykle, kúpalisko Sabinov, turistika, … Na dovolenke ide čas akosi omnoho rýchlejšie. Ani sa nenazdáte a je to preč. Znova sme sa ocitli v dennodennom stereotype. September. Práca, školy, povinnosti.
Teplý september je fajn, ale večery sa už s tými júlovými, či augustovými porovnať nedajú. Vracali sme sa domov. Neviem už presne odkiaľ, ale to je jedno. “Dobrý večer” pozdravili sme sa susede, ktorá stála pri múre paneláku pár metrov od vchodu. Odzdravila. Už sme chceli vojsť dovnútra a v tom som si spomenul. Veď jej pred viac ako mesiacom zomrel manžel. Poznali sme ho. Aj keď sme spolu veľmi nekomunikovali, len sme sa pozdravili, patrí sa jej aspoň súcitne podať ruku. “Počkaj Milka” zastavil som sa a otočil, že idem k susede. Milka ma nasledovala. “Pani suseda, počuli sme, čo sa vám stalo. My sme v tom čase odchádzali na dovolenku a odvtedy sme sa nevideli. Je nám to veľmi ľúto. Ako sa máte, ako to zvládate?” “Je to na hovno” odpovedala priamo tak, ako to cítila “Chýba mi. On bol moje všetko, moje ruky, moje nohy. Ja nič nevládzem. Prečo musel odísť on? Ja som chorá a on umrel. Ja to sama nezvládam.” Už keď začala hovoriť, neubránila sa slzám. Bolo vidno, že jej dobre padlo, že sme sa jej prihovorili. “Nestojme tu. Ak máte čas, tak vás pozývame na kávu, alebo na čaj.” “Nie, ja vás nechcu zdržovat!” “Len poďte, naliehal som.” Pristala na to. Vyšli sme výťahom k nám. Bol sobotňajší večer a my sme doma privítali nečakanú návštevu. Do veľkej žlto-oranžovej šálky som jej spravil voňavý sypaný čaj roibos s príchuťou rakytníka. Bola šťastná, že sa o ňu niekto zaujíma, chválila vinikajúci čaj a rozprávala nám svoj príbeh… Dozvedeli sme sa o tom, ako sa spoznali, ako prežili nejakú autonehodu, aké bolo ťažké, keď vznikli hranice medzi Slovenskom a Českom a pre ňu, pôvodom z Moravy, bolo zrazu komplikované chodievať za rodinou. O tom, že majú dve deti, ktoré ale majú svoje životy a jej vzťah s nimi nie je najlepší. Všetko napokon končievalo pri ich láske, pri jeho obetavosti a to zavše vytlačilo slzy do jej očí. Nepamätám si aký dlhý bol ten náš večer s ňou. Dve alebo dve a pol hodiny sme sedeli v obývačke a v podstate sme sa len tak rozprávali. Došlo aj na vieru a otázky návštevy kostola. Na Morave chodievala. Tu menej. Nevládze, má zdravotné problémy, nie je to ľahké… “Poďte zajtra do kostola s nami. Pomodliť sa zaňho. Pôjdem autom a vezmem vás.” Povedala, že nám ešte dá vedieť, či bude môcť ísť. Ešte sme jej ponúkli, že jej môžu naši synovia občas zájsť na nákup. Poďakovala a rozišli sme sa. Ráno sa ozvala. Ide s nami. Super. Štartujem auto. Bol som šťastný, že jej môžme takto pomôcť…
Po omši som ju chcel vziať domov. “Tak ako, pani suseda? Ideme domov?” prihovoril som sa jej po omši pred kostolom. “Ďakujem vám, ale volal mi syn, že ideme do Hodonína na nákup. On má sem pre mňa prísť. Ešte raz vám ďakujem.” Zastavilo pri ceste auto a z neho vystúpil mladý muž so slnečnými okuliarmi na očiach. Približoval sa k nám. Priamo k nám. Ja som ho hneď nespoznal. Za mnou nejde. “To je môj syn” povedala. Zdvihol si okuliare na čelo. Tak toto je bomba! Veď to je tá Hlava z Lidlu. Vzal mamu do auta a odfrčali. Milka prišla ku mne. “Susedu vzal jej syn. Išli do Hodonína. Ale neuveríš, kto je ten syn! To je tá Hlava, o ktorej som ti hovoril…” Smial som sa a bol som šťastný, ako to Boh zariadil. Neuveriteľné. Síce sme o tom vtedy ešte nevedeli, ale my sme sa dobrom odvďačovali za zlo. Neviem, ako sa cítil on, keď ma zbadal pri tom kostole, alebo keď mu možno mama hovorila, ako u nás strávila večer, ale to vôbec nie je podstatné. Podstatnejšie je zistenie, že často ani o tom nevieme a Boh si nás berie do svojich rúk a roztápa ľad agresie a zloby teplom dobroty a ľudskosti.
Prosím, neberte tento článok ako samochválu (Zdráhal som sa ho napísať a robím tak a preto až teraz po dvoch rokoch od udalostí, ktoré opisujem). Kto vie, či by som našiel v sebe tú silu a ľudskosť vtedy, v ten septembrový večer, keby som vedel, že tá suseda je vlastne mama Hlavy. Nech je radšej tento článok povzbudením a reklamou na nevyspytateľné Božie cesty a spôsob, akým si nás slabochov vyberá na to, aby dokázal svoju neskutočnú silu.