Marek Šefčík

17. apríla sme sa na dedinskej zábave do seba zaľúbili. Prešlo 6 rokov a 21.apríla pred 18-timi rokmi sme si pred oltárom sľúbili, že “navždy”. Spomínaš si na ten deň? Asi si pamätáš na svoje česanie, krásne biele šaty. Všetko bolo napečené a na našej svadbe sa zišlo nejakých 140 ľudí. Také pravé dzedzinské vešeľe. V Studenci v kostole sme si povedali “áno” a sľúbili sme Bohu, že to dodržíme, v Bijacovciach potom v sále sme to oslávili… až do rána.

Spomínam si aj na tvoje ťažkosti a bolesti, keď si nové lodičky vyberali svoju daň. Spomínam si na to, že môj krstný, otcov brat Stano, sa roky rokúce nestrihal. Ja som ho ani ináč, ako dlhovlasého nepoznal. Lenže na svadbu nám šiel za svedka a prekvapil. Bral to tak vážne, že sa neváhal ostrihať. Kvôli nám, kvôli tej slávnostnej príležitosti. V tom období sme mali kravu. Pamätáš? A bola teľná. Tesne pred svadbou sa otelila. Stano ešte odbiehal zo svadby k nej a k teliatku. To malé dostalo meno v súvislosti s našou svadbou. Všetci sme ju volali Tancuľa…

Na svadbe nám hrala kapela, moji kamaráti z Pyritu, ktorí mali vlastne svoju miestnosť hneď za pódiom. Neboli ničím obmedzení a mohli hrať a aj hrali, dokedy sme chceli. V kapele hral otcov bratanec Milan (Kabdžo), teda rodina. Nadránom, asi o pol štvrtej som ich presvedčil, aby dali niečo aj z vlastnej produkcie – zaznel rockový Makový koláč a ja som sa s kamarátmi vyskákal dosýta. Kapela to zabalila až o siedmej ráno. Lenže my sme v nálade pokračovali. Môj otec hral na akordeóne, spievali sme a tvoj, dnes už nebohý tatik, tancoval s kuchárkami. Prevažná väčšina hostí, aj obsluhujúcich, či kuchárok sme sa poznali a vytvorili sme tak jednu veľkúúú rodinu. O pol ôsmej tvoj otec ešte tancoval a môj stále hral. Už bolo ráno, vidno, ľudia šli do kostola a zo sály sa furt ozýval spev…

“Redový tanec” o polnoci nemal konca kraja. Každý si chcel zatancovať s nádhernou nevestou. Bál som sa, že mi ťa (podľa tradície) ukradnú. Zabezpečil som brata Václava a tvojho brata Lukáša. Tí dozerali na to, aby sa nič také nestalo. Správni chlapi – starší i mladší družba. Odniesol som si ťa teda ja. Pekne na rukách. Bol som tvoj a ty moja. Patríme k sebe… Prezliekla si sa do zamatových šedých šiat. Mne si pripadala ako princezná z rozprávky. Vieš ktorá? Myší kožíšek 🙂 A malo to svoju veľkú symboliku. Skromná, praktická, šikovná, s dobrým srdcom. Ako ona ;). Povykrúcali ťa potom, aj s nejakými humornými vsuvkami, ženičky a prijali ťa tak medzi seba… Spomínam si aj na babky a prababky, s ktorými sme si zatancovali…

Ružová prechádzka? To nie, to nás nečakalo. Mnohé ťažkosti sme však zvládali spolu a dodnes to spolu ťaháme, za čo ti ďakujem. Nebyť teba, ani si nechcem predstaviť, čo by so mnou bolo… 🙂 V manželstve sa cítim slobodný a šťastný. Aby to nebolo také fádne, napríklad aj vo výchove, tak je tu obdobie, do ktorého dospeli aj naše deti a my sa nestačíme čudovať čo sa to deje… Ale to už je iný príbeh. Týchto pár riadkov som nazval Fragmenty. Neusporiadaval som myšlienky, ale nahádzal ich priamo ako mi napadali z dňa, spred 18 rokov. Dalo by sa písať ďalej, viac, ale už netreba. Ty vieš, ja viem, čo je podstatné. Vďaka Bohu za ten deň, vďaka Bohu aj za ten dnešný. Oslavujeme, lebo je veľkonočná nedeľa a Kristus vstal zmŕtvych. Ja mám však o dôvod na oslavy navyše. Teba. Milujem ťa. Navždy.

Na záver troška fotečka na pobavenie… Pár dní po svadbe s Tancuľou 🙂