Marek Šefčík

Len čo sa začali letné prázdniny, začala sa aj naša rodinná dovolenka. Najskôr mama balila, balila a balila, čo prezrádzalo jediné – že necestujeme len na pár dní. Tešila som sa na vláčik, dedkov, babky. Aj Oliver sa tešil, aj Marek, aj ocko a asi aj mamka. Ale tá mala plnú hlavu balenia, balenia, balenia. Veď na pláne boli rôzne návštevy, turistika, kúpanie, ale aj parádenie sa. Ja a mamka sme dievčatá a musíme byť predsa ako princezničky z rozprávky. Ešte som večer chvíľku pózovala fotoobjektívu mojej mamičky…

… a potom už šup do postele. Skoro ráno vyrážame. Smer východ. Noc zbehla rýchlejšie, ako som si myslela. Trošku mliečka v mojej obľúbenej fľaši na raňajky, poobliekať sa, pobrať všetku tú batožinu a hor sa na to! Vytúžený výlet začína.

Ocko hovoril, že pôjdeme až piatimi vláčikmi, kým sa dostaneme k babke. Prvý sme si dlho neužili. Nastúpili sme v Holíči a ani som sa nestihla dobre porozhliadať a už sme v Kútoch vystupovali. A šup do ďalšieho vlaku. Smer Trnava. Raňajky sme doma, prirodzene pri tom zhone, nestihli. Teraz nastal aj ich čas.

V tomto vláčiku sme zažili aj prvý tunel, ktorým sme prekročili pomyselné hranice Záhoria. Moje korene sú síce na východe, ale na rozdiel od mojich bratov, ja som sa už narodila na Záhorí. Ale to nie je také podstatné. Poďme späť k našej ceste. V Trnave sme nastúpili do rýchlika. V ňom sme sa mali zdržať až 4 a pol hodiny. Jazda na parádnejších sedadlách. Prechádzali sme Slovenskom a ja som to cez okno pozorovala. A mamka potom povedala, že som bola vo vlaku lepšia ako Marek s Oliverom. Žeby preto, lebo Marek dvakrát šliapol mamke na nohu? Neviem. Hlavná vec, že mne sa dostalo takej pochvaly…

V Spišskej Novej Vsi sme sa vyteperili z vláčika, zamávali sme mu na rozlúčku a čakalo nás troška dlhšie čakanie na ďalšieho vláčikovho kolegu…

Aj v osobáku do Spišských Vlach sa našlo zopár drobností, ktoré bolo treba preskúmať…

Potom sa už radosť z blížiaceho sa cieľa stupňovala. Prekonala aj únavu. Chvíľka času na prestup aj v Spišských Vlachoch. Vláčik-motoráčik bol však už pripravený. Mamka napísala nejaké esemesky a my traja sme si našli príležitosť na zmenu nášho statusu “čistý” na “menej čistý”…

Z tohto vláčika som už zbadala Spišský Hrad. Srdiečko mi poskočilo. Viete, presne tak, ako vám, keď sa blížite  k ľuďom, ktorých máte radi.

Do Spišského Podhradia pre nás prišla teta Vierka autom  a o pár minút už sme sa tešili a zhovárali a hrali a šantili. U jednej babky, u druhej. Konečne sme tu.

Keby som mala opísať každý deň z našej trojtýždňovej dovolenky, nedočítali by ste sa konca. Takže sa pokúsim spraviť taký zostrih. Budte radi, že to nepíše môj otec, ale ja. On nemá tak dobre vyvinutý zmysel “zostručňovania”.

Stretli sme sa postupne s celou rodinou. Takže spomeniem aspoň mojich bratancov a sesternice – Šarlotka, Tamarka, Adam, Nina, Vanesa, Alex, Timka a najmladší je Václav. Je nás už dosť a bude ešte viac. Všimnite si tetu Janku (na fotke vzadu)…

Ocko povedal, že drevenica, v ktorej (keď bude hotová) bude bývať s rodinkou ujo Václav, je najkrajší domček v Bijacovciach. Tomu môjmu ockovi by troška skromnosti a pokory nezaškodilo. Ale pekná je. Veď posúďte sami…

Vyzerá to tak, že tomu môjmu malému bratancovi chutí lepšie, ako mne. Dobrý valibuk, čo?

Predstavte si, že sme vyhrabali kočiarik, na ktorom sa vozil ešte môj ocko so svojimi súrodencami. A vraj nie po jednom. Ten by vydržal aj vojnu. A ešte slúži aj po 30 rokoch. Na dvore ťažko hľadať lepšiu hračku…

U otcovej babky sa zas našiel iný dopravný prostriedok. Marekovi dvakrát nebolo treba hovoriť a slalom medzi kurincami mohol začať. Som slušná, takže nebudem tu rozoberať, čo sú kurince. Domyslíte si 🙂

Okrem tej pokory začína sa u otca vytrácať aj úcta k šedinám. Mal by sa nad sebou zamyslieť. Pozrite sa, ako upravil účes mojej 96 ročnej praprababke. Že vraj sa treba tešiť zo života a vraj aby sranda bola. A ani babičke to neprekážalo. No povážte, kam ten svet speje?!

Ale nemohlo sa predsa myslieť len na zábavky. Aj pracovať bolo treba. Troška v záhradke pomôcť babke Petrekovej nezaškodí…

Ale ja budem makať a tí dvaja experti si budú karty hrať!? My včielky usilovné ale trúdy… joj!

Keď vy takto, tak aj ja si troška popremýšľam…

Aj pokosiť trávu občas bolo treba. Adamko kosil a ja som mu hovorila ako sa to má…

Niektoré dni boli dosť blbé. Keď pršalo a nedalo sa ísť von. Trúdy sedeli pri telke. Ovládač v ruke, znudené ksichty, už len pivo im chýbalo. Ja som sa snažila stále niečo robiť. Síce niekedy aj nezbedy, ale aj to patrí k môjmu veku a povahe 🙂

Aj na oslavy bolo dosť času. Teta Janka upiekla tortu a stretli sme sa na oslavách narodenín Niny a Vanesy. Všetci pohromade. Vnúčatá s dedkom a babkou…

(Pokračovanie v ďalšom článku)