Marek Šefčík

Iba som dopozeral zápas v Lige majstrov. Štvalo ma (trošička), že Rimania nepotrápili Real o čosi viac. Bol som unavený. Ľahol som si do postele na svoj vankúšik antichrapáčik a … už som ani jednu ovečku nestihol spočítať a ocitol som sa kdesi v hladine alfa. Potom ku mne doplachtila Milka. Zacítil som silný stisk okolo hrude. Ležala na bruchu a ľavom boku a rukou ma ovinula okolo hrude. Na chvíľočku som precitol, ale spánok neplánoval žiadne mimoriadne prerušenie. Pokračoval. Neskôr, už hlboko v noci, som sa prebral na bolesť rebra. Milka síce spala, no jej dlaň tak tlačila na moje rebro, že som sa zobudil. Iba som si jemne uvoľnil jej ruku a pokračoval v  obľúbenej činnosti – v spánku.

Možno je to úplná blbosť. Pre niekoho. Možno, že to je maličkosť nehodná zmienky. Pre niekoho. A možno, že … Pre niekoho. Ale nie pre mňa. Nebolo to ani prvé a snáď ani posledné objatie, ale bolo také pevné, že som si vďaka nemu znova uvedomil, čo je mojim veľkým pokladom.

“Milka, ty si mi nič nepovedala. Iba si ma pevne objala. Tak, že som to doslova cítil. Mám veľkú radosť, že ťa mám. Veľmi veľa pre mňa znamenáš a všetky problémy, ktoré ma stretávajú, sa zdajú neuveriteľne malé, keď mám po svojom boku teba. Ďakujem ti za tento darček na MDŽ :), “drobný” prejav lásky. Pre mňa a pre moje rebro to bol veľmi pekný zážitok. Premýšľal som o tom celý deň. Milujem ťa.”

Venované manželke Milke.