Marek Šefčík

Už sa to blíži. August sa prehupol do svojej druhej polovice, vyzerá to tak, že ani Slnko už nie je také ostré a po gaučoch pred telkami, či s mobilmi v rukách sa kde-tu povaľujú zlenivené detiská. Všetko nasvedčuje tomu, že školský rok, či chceme, či nie, pomaly odchyľuje dvere na detských izbách a zatiaľ sa len opatrne snaží nakuknúť a zmapovať situáciu. Jasné, že si ešte v augustových dňoch musí dávať pozor, aby tu a tam neschytal od nejakého tínedžera po papuli.

Milka odišla do práce a tá naša zostava školopovinných sa prehrabávala niekde vo svojich snoch a vychutnávala si leňošské ranné pospinkávanie. Vzal som bicykel a potichúčky som sa vytratil. Cez rieku Moravu. Nebicykloval som po hlavných ťahoch, ale túlal sa po dedinkách a mestečkách. Väčšinou rovinky, vlnky, občas kopček. … Ratíškovice, Vracov, Těmice, Syrovín. Potom kopec smerom do Medlovíc. Stříbrnice, Boršice, Buchlovice. Chcel som ísť na hrad Buchlov, ale žiaľ, viedla tam len lesná cesta nevhodná pre cestný bicykel. Troška som sa teda vrátil a odbočil na Břestek. Potom Tupesy a … Velehrad.

Kedysi, keď som učil na Gymnáziu v Šaštíne, chodievali sme po prvej, augustovej porade, pred začiatkom školského roka na také učiteľské púte. Raz Mariánka, inokedy Vranov u Brna, či Luhačovice. A aj na Velehrad sme zavítali. Boli sme malý kolektív učiteľov, nepedagogických zamestnancov a vychovávateľov. Chodievali sme s cieľom niečo zažiť, vidieť, byť spolu, ale predovšetkým sa modliť za nás a našich žiakov i za naše rodiny. Chodievali sme autom. Dnes som sa kľukatými cestičkami dostal na jedno z najvýznamnejších miest Veľkej Moravy bicyklom. Spomenul som si na chvíle, keď som tam bol s kolegami, keď sme obdivovali Baziliku, prechádzali priestormi miestnej školy sídliacej v areáli,  vymieňali si poznatky, skúsenosti s ich vychovávateľom, ktorý nás sprevádzal.

Blízko Holíča, pri Kopčanoch je malý kostolík sv. Margity Antiochijskej z 9.-10.storočia. Tu možno cítiť závan Veľkej Moravy, tu sa jej možno doslova dotknúť. Chodievam tam rád. Ale je to blízko :). Netreba až takú námahu, aby som tam “doputoval”.

Teraz som stál na Velehrade. Bazilika, veľký biely kríž s pápežským erbom ako spomienka na návštevu sv.Jána Pavla II., pekne upravený komplex kláštora. Na týchto miestach sa postupne zrodilo to, čomu dnes hovoríme “odkaz našich otcov”.

na velehrade je krasne

Kedysi bolo putovanie ťažšie. Iba peši. Vtedy, aj Konštantín a Metod boli ochotní prejsť, alebo putovať, obrovské vzdialenosti, boli pripravení trpieť (lebo nemali ani tenisky adidas, ani nike – tie firmy prenikli na náš trh až toť nedávno). Ako to zvládali? Ako putovali? Ako sa sem dostali? A potom ešte podstúpili misiu do Ríma. Nemali vlak, auto a ani lietadlo. Keby som vtedy žil, asi by som sv. Cyrilovi požičal svoj bicykel… Asi by ho ani nechcel. Tá sukňa by sa mu zamotávala do retiazky a aj zadok by ho veľmi bolel. No nič. Nechajme to tak. Čo ale oni mali, čo my dnes nemáme? Odhodlanie, viera, chuť robiť správne veci. Ale to všetko máme aj my. Aspoň u niektorých sa to tak zdá. Mne sa tak vidí, že rozhodujúcim faktorom bol čas. Vtedy plynul akosi pomalšie. Bolo ho viacej. Oni ho mali, my sa sťažujeme, že nie. Žeby to bol ten rozdiel? Bez dennodenného naháňania sa… nie ako my.

Bum, rok 867 a bratia zo Solúna si povedia – “Pošleme mejla pápežovi, že čo on na to, keby sme používali staroslovienčinu ako liturgický jazyk.” Do hodiny pípne na mobile správa, že došiel mail od Jeho Svätosti… Kdeže, kdeže, taká rychlovečka to nebola. Rozhodli sa, že ide o dôležitú otázku a chcú ju riešiť s pápežom. Inej cesty nebolo, len na cestu sa vydať. Postihlo ich ešte to, či ono, zastavili sa tu a tam, v každom prípade to bola záležitosť viac ako roka.

Nech už to bolo akokoľvek, dnes som sa dobicykloval priamo do srdca Veľkej Moravy. Nejakú námahu som musel vynaložiť, ale pri pomyslení na bezbicyklových Solúnskych bratov, to bola len kvapka z toho, čo museli podstúpiť oni.

Načuchol som do Baziliky, poprechádzal sa po priestoroch pred ňou a tradične som obetoval nejaký ten “Zdravas” za všetkých svojich žiakov, za seba i za svoju rodinu. Zbaštil som Horalky, napil sa vody a “putoval” ďalej. Z Velehradu, cez Staré Město, Uherské Hradiště, Ostrožskú Novú Ves som odbočil na Ostrožskú Lhotu, a potom cez Uherský Ostroh som to ešte zakľukatil cez Moravský Písek do Bzenca. No a už iba Strážnice, Petrov, Skalica a Holíč.

dnesna trasa

119 veľmi pekných kilometrov na kolesách. Ani sa mi nechce na nete vyhľadávať, čo všetko prešli tí dvaja sympaťáci zo Solúna, aby som sa nemusel hanbiť 🙂 … lebo mali viac času?

Mám odhodlanie zvládnuť s pomocou Ducha Svätého aj nasledujúci školský rok, ktorý začnem na novom pôsobisku. Začal som sampartia dvojkolesovou púťou a verím, že je to dobrý krok. Dúfam, že rovnako ako Cyrilovi s Metodom ani mne nebude chýbať múdrosť, chuť, sila a predovšetkým čas 🙂

Napísané pre mojich (bývalých i súčasných) žiakov, bývalých kolegov zo Šaštína i z Malaciek a odbicyklované odputované za nich.