Marek Šefčík

oficialny plagat festivalu

Pred necelými dvoma týždňami som dostal ponuku, či by som nešiel do Ružomberka. Kolega matikár, ktorý už nejaký ten týždeň dával dohromady piesne, s ktorými by mal s gymnazistami vystúpiť na Festivale stredoškolských speváckych zborov, ma oslovil. Zaváhal som. Mal by som totiž spievať. Uvedomujem si, že môj spevácky prejav nie je nič moc. Keď niekde pred žiakmi vystupujem, tak je to skôr postavené na pobavení sa, ako na speve :). Riaditeľ súhlasí a vraj to chcú aj žiaci, aby som šiel. Neodmietol som teda a začal som sa na akciu tešiť. Plný obáv zo speváckeho výkonu, ale tiež plný očakávaní vynikajúceho výletu s kvalitnými ľuďmi…

Štvrtok ráno. Odchod z Malaciek do Bratislavy a potom rýchlikom do Ružomberka. Rovnako ako “oko” v kartách, aj nás bolo 21. Premýšľal som nad akciou, na ktorej prahu sme práve stáli a potreboval som sa preniesť cez plot obáv do krajiny radosti a nadšenia z toho, čo idem(e) prežívať. Vnútri som zbadal žmurknutie Božieho oka a akoby som počul – Bude fajn, teš sa, som s vami.

Už vo vlaku bolo super. 4 gitary spravia svoje. Cepovali sme “naše” pesničky, ale pustili sme sa aj do širokého žánrového repertoáru… Chvíľu, teda určite viac ako hodinu, sme zostali v kupé iba traja. Kolega Jozef, tretiak Dušan a ja. Ostatní nás opustili. Nie, nemyslím, že sme boli na tom tak zle, žeby ich vyhnal nejaký smrad. Práve naopak. V kupé sa šírila vôňa hlbších matematicko-fyzikálnych úvah a výpočtov, na ktoré ale nemusí reagovať každý čuch rovnako. Vieme dobre, čo niekomu vonia, inému môže smrdieť a naopak. Bavili sme sa o zakrivenom časopriestore a jeho uchopení z troška inej strany, z iného, ako je bežný Einsteinov fyzikálny náhľad…

Cestu vlak zhltol akosi rýchlejšie. Keď je človek s príjemnými ľuďmi, vníma čas ináč. Ružomberok. Príjemné počasie. Opýtali sme sa miestnych na cestu. Našiel sa dokonca milý chlap, ktorý nás chvíľku aj sprevádzal. Šli sme potom po akýchsi schodoch, ktoré otestovali naše pľúca. Fučali sme zavalení batožinou, ale takáto drobná prekážka predsa nemôže podlomiť tak mladé kolená… Dostali sme sa na námestie A. Hlinku, kde sídli aj Gymnázium nesúce jeho meno. Tam sme sa zložili a zbehli sme do obchodov. Troška sa posilniť na tele, keď už je ten obed. Nálada bola výborná, ale bolo v nej cítiť zodpovednosť vyplývajúcu z blížiacej sa akcie.

foto: pani so psom (mobil marie krchnavej)

S ostatnými zbormi sme sa stretli na Katedre hudby. Vzali si nás na mušku profíci. Mali s nami nacvičiť tri spoločné skladby, ktorými mal piatkový večerný koncert vyvrcholiť. Úsmevy na tvárach nám vyvolalo to, ako sme “pripravení”. Že sa máme rozdeliť na bas, teror, soprán a alt. Dušan sedel vedľa mňa a zdvíhal mi nasilu ruku, keď sa mali prihlásiť soprány. Nejako sme sa teda porozdeľovali. Sadol som si k tonerom aj s Mišom a Dušan, Niko, Patrik si sadli k basistom. Kolega Ondrejka sedel kdesi medzi nami. Neskôr nám spomínal, že Bobby McFerrin dokázal spievať naraz dvojhlasne. Asi si to chcel vyskúšať… A naše baby? To sa ma nepýtajte. Doteraz neviem, ktorá bola ktorý hlas. Keď sa dalo dohromady 7 zborov, bola to masa viac ako 150 ľudí. Tá naša 21-tka sa medzi nimi fakt stratila. Najskôr sme sa rozospievavali a rozcvičovali si hlasivky. V rôznych tóninách sme spievali všakovaké nezmyselné slabiky, či slová. A potom sme s už naštartovanými hlasivkami a správne rozťahanými papuľami zvládli spoločné tri piesne ako nič. Doteraz neviem tie latinské slová… Viedla nás Doc. Záhradníková a fakt to stálo za to. Baba asi vie čo robí a rozumie tomu.

Neviem, či niektorý zo zúčastnených zborov ešte dolaďoval svoje vystúpenia aj deň pred, či dokonca v deň koncertu, ale my sme to tak robili. Zbory s dlhoročným fungovaním, zohraté, zladené to mali nacvičené a boli skutočne skvelé. My sme však mali jeden tromf. Veselosť. Tešili sme sa a chceli sme svojimi piesňami chváliť Boha. Zo srdca, úprimne, živo, s úsmevom.

Ak si myslíte, že sme po dlhej ceste a náročnom programe po večeri zaľahli a spali ako drevení, tak ste na omyle. To platilo tak pre učiteľov Ondrejku a Šefčíka. Ľahli sme si pred polnocou. Ale v triede nad nami sa veselo chveli gitarové struny svojim typickým stojatým vlnením a do toho bránice a hlasivky našich žiakov ukladali tóny piesní od Horkýže Slíže, alebo od IMT Smile. Ľahali až po jednej… A ráno nám jeden z nich poďakoval za to, že sme im verili, nedali večierku. Povedal doslova: “Dokázali sme uniesť slobodu, ktorú stenám dali.”

Po raňajkách sme sa stretli v kulturáku a tam už “vylaďoval” svoje mašiny zvukár. Mikrofóny, nástroje… Poďme na to. Taká generálka na večerný koncert. Boli sme druhí v poradí. Odspievali sme. Vypočuli si iných. No a poobede prišlo na pretras ešte posledné dolaďovanie detailov. Nástup, flauty, gitary, vajíčko (také hrkalkové na potriasanie) a naše hlasy. Ako vylepšiť sóla, ako na publikum vypustiť potoky energie, ktorá je v nás, a ktorú im chceme dať.

Koncert festivalu Cantare Choraliter začal. Kdesi v kostiach som cítil, že to dopadne dobre. Dvaja matikári pri speváckom zbore, to nemôže dopadnúť zle :). Vystúpili sme na pódium. Choreografia velila byť otočení najskôr chrbtom k divákom. Padla zobcová flauta na pódium. Troška sa odkotúľala. Lenže nerovnosť dosiek na pódiu spôsobila, že sa aj prikotúľala k nohám muzikantky späť. Paráda. Ideme na to. Bolo vidno, že v našej dirigentke Majke explódovala bomba, z ktorej sa na povrch drala energia, radosť a chuť spraviť to najlepšie ako vieme. Keď sme to dospievali mal som z toho neuveriteľne dobrý pocit. Bez chýb. Nie som hudobný špecialista, ale z môjho pohľadu tam nebolo chyby a aj to, čo sme si vraveli o energii, pohybe, úsmevoch, všetko sme dodržali. Tešili sme sa zo skandovaného potlesku, ktorý bol známkou toho, že naša energia na nich predsa prešla. Super.

foto: nahodny poblizkustojaci (mobil marie krchnavej)

Vystriedali sa aj ďalšie zbory, mali sme zážitok aj z ich perfektných výkonov. A napokon na pódium napochodovalo tých viac ako 150 ľudí a zanôtilo Te lucis ante terminum, Ubi caritas a napokon Svetlo. Parádny záver. Potlesk, ďakovačky, rozchod. Bolo niečo po ôsmej večer. Hlasivky sme si už nemali načo šetriť a tak z nás vytrisklo ešte pár uvoľnených kúskov. Na ulici pred kulturákom zaznelo “Heeeeej Macejko, Macejko…” a tiež veľavravné “My sme potichu, nereveme!” samozrejme s gradáciou až k tým vyšším hodnotám decibellov. Potom sme dali čosi aj v uličkách Ružomberka. Asi ako jediný zbor. Ostatní boli pokojnejší, striedmejší a nie tak odviazaní. Lukáš, Mišo, Niko, Dušan a ja, sme sa vyklonili z okna školy, ktorá sa vypína na kopci a pod nami sa rozprestieralo mesto so svojim piatkovým večerným ruchom. Viachlasne zaznelo z toho okna “Na Kráľovej holi” ale aj Slovenská hymna. Pre mňa skutočný zážitok. S týmito chlapcami by som si chcel takto hymnu zaspievať na nejakom štadióne pred playoff zápasom. Ešte dlho sme spievali, hrali. Aj členov iných zborov to pritiahlo k nám a tešili sme sa spolu. A…, že je pôst? Chválili sme Boha svojimi hlasmi, tešili sa zo života podľa Don Boscovho – Skáčte, kričte,… len nehrešte! Myslím, že to bolo v rámci normy 🙂

Chvíľu sme ešte hrali pantomímu a hádali, čo Majkamím má na mysli, hovorili si príbehy, skladali príbehy slovíčko po slovíčku… Až prišiel čas odchodu. O druhej v noci nám mal ísť rýchlik. Lenže. Pol druhej a budova zamknutá. Tieto dvere… nič. Tamtie… tiež nič. Mali nám nechať kľúče. Tak sme boli dohodnutí. Poradíme si. Tam dolu na tom nádvorí je plot. Ideme cez plot. Šli sme si to omrknúť. Áno, tak sa to bude dať. Kolegovi Ondrejkovi sa to spočiatku nepozdávalo… aspoň som to na ňom videl. Ale na tomto výlete už zažil toľko živelnosti a zábavy, že nejaké preskakovanie plotu ho nerozladí. Spacáky a karimatky začali lietať vzduchom cez plot. Aj ďalšiu batožinu sme poprekladali. Gitary sme radšej nehádzali. Preskočili všetci. Aj ja a napokon aj bývalý prvý muž Malaciek.  A  vedúcemu iného zboru z Čadce už iba telefonovali, že “Nemusíte im už nosiť kľúč. Oni už preskakujú plot.”

Tento zážitok navyše som dal aj do nadpisu tohto článku, lebo presne vystihuje, čo sa v Ružomberku udialo. Všetky zábrany, počiatočné obavy, stres zo zodpovednosti sme jednoducho prehodili cez pomyselný plot a nezaťažení zbytočnosťami sme chválili Boha spevom zo srdca. A On dal, že celá akcia dopadla perfektne… Zvládli sme všetko s až prekvapivou ľahkosťou. Napokon aj “útek” z precízne uzamknutej budovy 🙂

Ďakujem organizátorom festivalu a potom kolegovi Ondrejkovi, s ktorým som mal možnosť viac sa spoznať, viac s ním hovoriť. Je to pokojný, rozhľadený, inteligentný človek. Ďakujem spevákom-žiakom, ktorí majú okrem krásnych hlasov aj široké dobré srdcia. Bol som s vami rád a teším sa z toho, že ste ma chceli vziať so sebou. A napokon vďaka tebe Bože za týchto tínedžerov.

Je to pre vás… Jozef, Nikolaj, Kristína, Patrik, Vanesa Bog, Isabel, Natália, Tereza, Barbora, Paulína, Klaudia, Mária, Dušan, Alžbeta, Terézia, Michal, Aneta, Margaréta, Lukáš a Ema.