Marek Šefčík

Dnes bol zvláštny deň. Desiate výročie veľkej tragédie v USA. Plné správy spomienok, smútku, bolesti. A do toho ešte prevezenie pozostatkov Paľa Demitru na Slovensko a bolesť jeho blízkych z rodiny i fanúšikov…

To všetko tak citlivé sa prelínalo s čímsi, čo ostro kontrastovalo. Život. Ja som pocítil, že napriek odchodu veľkého športovca a človeka, tí, ktorí sú s nami, zdvihli našu vlajku a opäť raz rozpumpovali srdce športového fanúšika. Čítaj ďalej…

Mám rád šport. Rekreačne praktizujem, pasívne pred obrazovkou sledujem. Naša malá krajina má v tejto oblasti veľkých ľudí. Medailisti z rôznych majstrovstiev, olympiád, hokejisti, futbalisti, hádzanári, kanoisti,… robia pre našu krajinu veľmi veľa. Zviditeľňujú nás v pozitívnom zmysle slova. Za ich športovou púťou je množstvo potu, trápenia, driny, cieľavedomosti, sebazaprení. To najlepšie, čo tejto krajine dávajú je príklad. Sú vzorom pre mnohé generácie mladých ľudí, priťahujú k športovaniu chlapcov i dievčatá, ktoré túžia vyrovnať sa im. Čítaj ďalej…

Dnes ráno som cestoval vlakom do práce a začul som, ako sa traja páni v stredných rokoch bavia o tom, aká hlúposť je to sčítanie a ako sa môžu ich osobné údaje dostať tam a tam a ako ich niekto zneužije…  Som sčítacím komisárom a keď som roznášal tlačivá, opýtali sa ma niektorí, čo a ako s vypisovaním. Snažil som sa poradiť. Tu a tu vypíšete to a to. Dáma tmavšej pleti, pri otázke o národnosti, keď som povedal, že ak sa cíti byť Švédka, nech napíše to, ak Rómka, nech to,… vyhŕkla, že – „Aká Rómka?! My sme Slováci!“ „Dobre, tak zaškrtnete národnosť Slovenská“ – odpovedal som jej. Ďalší sa pýtali načo je im toto, alebo tamto…? Čítaj ďalej…

Je piatok večer. Skončil sa pracovný týždeň, zvalíte sa do kresla a hľadáte rozptýlenie pri televíznej obrazovke. Zapnete si STV. Veď im predsa pravidelne mesačne platíte koncesionárske poplatky, tak od koho iného by ste mali čakať, že vás za tie vaše prašule, ktoré od vás nasilu ťahajú, pobaví, rozptýli. Takže jednotka. Bum! Kaviareň Slávia s práve vychádzajúcimi hviezdami z Krajíčkovej Repete show. Nechcete stratiť ani sekundu z toho programu, no viete, že estévéčka vysiela nezabudnuteľné relácie aj na ďalších dvoch okruhoch. Čítaj ďalej…

Pod nosom máme Lidl. Chodíme tam nakupovať. Aj dnes som bol. A mám silné podozrenie, že aj zamestnanci Lidlu nakupujú v Lidli. To by nebolo nič zaujímavé, keby neplatil dovetok, že za ich nákup platíme my. Teda, neviem, či tak robia aj iní, ale tá pani, u ktorej som dnes platil ja, určite. Mám vo zvyku, si, po zaplatení ešte stojac blízko pokladne, skontrolovať pokladničný blok. Všímal som si aj iných ľudí a musím povedať, že to tak nerobí každý. Dokonca sa dá povedať, že málokto. Kura, chlieb, rožky, kapusta, brokolica, cibuľa, kukurica, kukuričné chrumky a červené pomaranče. Prezradil som vám, čo som dnes nakúpil. Kým to pani v modrom firemnom tričku nablokovala, postupne som si nákup naukladal do tašky, zaplatil som kartou a ako tradične – kontrolujem. Čítaj ďalej…

V piatok bola hnusná zima. Ja viem, že sa jej niekto teší a preto sa ospravedlňujem za tú hnusnú, ale bola hnusná. Padal snežik padal nám, blbé boli cesty – si spievam. Ale do spevu vtedy nebolo môjmu bratovi. Spoločne s troma kamarátmi sa, po vykonanej práci kdesi pri Prahe, sťahoval k hraniciam do Kyjova. To je blízko Holíča a teda plán bol zastaviť sa na chvíľu aj u nás. Čítaj ďalej…

Niet štátneho sviatku, o ktorom by sa písalo a hovorilo viac, ako práve o tom dnešnom. 17. november, Deň boja za slobodu a demokraciu. Keď sa pozrieme okolo seba, ale aj na seba, vidíme, že ten boj neskončil. Stále bojujeme a stále za to isté. Za slobodu. Práve preto je dôležité hovoriť a písať o tomto boji. Mladí majú istú nevýhodu v tom, že režim spred 21 rokov nezažili, a preto si nedokážu dosť dobre vážiť slobodu. Na druhej strane nie sú zaťažení predrevolučným myslením, ktoré sa nám tu snažil niekto nadiktovať. Tí starší majú nespornú výhodu v tom, že si ešte živo pamätajú na krutú päsť pána Režima a môžu tak porovnávať. Naopak, oni sú tí, na ktorých vidno stopu neslobody  v ich uvažovaní. Čítaj ďalej…

Zrýchľujeme. Sme stále rýchlejší a rýchlosť nášho života neustále narastá. Informácie sa šíria rýchlosťou blesku, domácnosti, v ktorých chýba počítač, či televízor sú dnes už výnimkou. Žijeme dobu informácií, dobu, v ktorej pružnosť, rýchlosť odpovedajú na otázky úspešnosti v zamestnaní, ale i v mnohých oblastiach nášho súkromného života. Naše deti vedia omnoho viac, ako my v ich veku. Majú krúžky, športy, umenie, hudbu, navštevujú to i ono, tlačíme do nich kvantá vedomostí na osemročných gymnáziách, chceme z nich šikovnejších, vzdelanejších ako sme my sami… a oni stíhajú veľmi veľa. Aj my, ich rodičia sa snažíme stihnúť stále viac a viac. Čítaj ďalej…

Môj otec je vegetarián. Sám o sebe nehovorí, že je, lebo je rybie mäso, ale ja aj tejto „úchylke“ takto hovorím. Keď mal 40-te narodeniny, povedal mame, že jedol mäso posledný krát. Odvtedy už ubehlo 18 rokov. Jeho „vegetariánstvo“ je už dospelé. Na tento životný štýl sa názory rôznia. Otec si toho za tie roky už naštudoval na túto tému dosť. A občas nás svojimi vedomosťami počastuje. Nad niečim sa pousmejeme, iné vyvolá polemiku, ale sú aj veci, ktoré stoja za pokec. Zopár krát mi spomínal takú zaujímavosť. Isté štúdie vraj potvrdili, že vegetariáni sú vo všeobecnosti pokojnejší, menej agresívni, láskavejší. Bral som to s rezervou, hoci na otca to pasuje,  ale prednedávnom som si na tieto jeho slová spomenul a myslím, že čosi na tom fakt bude… Čítaj ďalej…

Na našom Slovensku je množstvo historických skvostov. Napriek tomu ich často ignorujeme a chodievame sa kochať tými zahraničnými. Na Slovensku je nádherná príroda, ktorú ani sami nepoznáme. A aj tak radšej prekračujeme hranice a chodievame prírodné krásy hľadať k susedom. Sme maličká krajina, v ktorej sa nachádza množstvo krás, na ktorých návštevu či spoznanie ľudský život nestačí. Na druhej strane si mnohokrát to naše bohatstvo likvidujeme sami. Chýba nám akási hrdosť na to všetko, chýba nám snáď až elementárna slušnosť a úcta k tomu všetkému. A je to na škodu. Aj kultúrnych, alebo športových úspechov tu máme dosť. No pri prvom neúspechu na ne zabúdame. Nevieme byť vďační ľuďom, ktorí mnohé dosiahli, tým, ktorí reprezentujú Slovensko na poli hudby, divadla, športu a podobne. Skôr sa v nás ozýva závisť ako dobroprajnosť a vďaka… Čítaj ďalej…