Marek Šefčík

Bežne sa mi nesníva. Vlastne, asi sa sníva každému, aj mne, len si to ráno nepamätám. Lenže minulý týždeň  som mal dva intenzívne sny, na ktoré som si pamätal aj ráno a pamätám si ich aj teraz. Jeden z tých snov bol veľmi smutný. Do detailov by som asi nedokázal vyrozprávať príbeh sna, no dôležitá je téma. V noci ma dokážu zobudiť len dve veci – komár(ica) a močový mechúr. Lenže teraz som vstal pred štvrtou ráno strápený. Skľúčený tak, že som potom dlho nemohol opätovne zaspať. Môj sen bol o “mojej” škole. Snívalo sa mi o Gymnáziu Jána Bosca v Šaštíne-Strážach, ktoré sa za tých 14 rokov, čo som tam učil, až priveľmi zakorenilo v mojom srdci. Snažil som sa to brať tak, že “Pán Boh dal, Pán Boh vzal”. Jednoducho to nemôžem zmeniť a Boh má pre mňa a moju rodinku teraz inú cestu… Ibaže musím s pokorou priznať, že taký silný nie som, že moje podvedomie nedokážem oklamať. Čítaj ďalej…

Vieš veľmi dobre, že ťa milujem. Nemám najmenšiu pochybnosť o tom, že si. Keby si nebol, tak už ani ja nelozím po tomto svete. Pár krát si ma už vytrhol z pazúrov smrti. A prečo by si to robil? Asi si mal so mnou svoje zámery. Moja hlavná misia je moja rodina. To viem. Ale za veľkú misiu som považoval aj tú “šaštínsku”. Pri nohách tvojej mamy vychovávať, vzdelávať mladých ľudí. Dobre vieš, že tú robotu mám rád. Vieš, že ma napĺňa byť dlátom v tvojich rukách. Nie je to vždy ľahké, ale robím to rád a ešte stále so zápalom. Čo ti budem hovoriť – pod dohľadom tvojej mamičky cítim o to väčšiu zodpovednosť za to, čo im poviem. Cítim, že si sa teraz zamračil a hrozíš mi, aby som stále bojoval so svojou pýchou. Teba nemôžem oklamať. A musím priznať, že občas zlyhám. Ale sľubujem, že sa budem snažiť polepšiť. Pamätám na ten mlynský kameň, ktorý si spomínal v súvislosti s pohoršením… Som preto opatrný. Nerád by som si potom zaplával s tou ťarchou na krku. Čítaj ďalej…

Zuby ma pobolievajú. Uvedomil som si, že to je z toho, že ich zatínam dohromady. Aj dnes som šiel zo školy bicyklom. Paráda. Síce dul jemný vetrík, ale to sa dalo prepáčiť, lebo ma šteklilo Slniečko. Šliapal som do pedálov a vnímal míňajúci sa asfalt pod sebou. Biela čiara na krajnici bola vodítkom. Díval som sa na ňu a držal som sa jej. Občas prefrčal nejaký blázon popri mne väčšou rýchlosťou ako by mal. Kamión ma troška rozkymácal, ale všetko sa to dalo ustáť. Myslel som si, že sa idem na cesty vybicyklovať a zresetovať svoje myšlienky. Lenže to sa mi nepodarilo. Myslel som na svojich žiakov. Na ich pocity, na ich slzy, na ich možno aj vyčítavé a tiež prekvapené pohľady. Premýšľal som o nich o tom, čo som dal škole, kvôli ktorej som z východu presťahoval celú rodinku, škole, na ktorej učím štrnásty rok. Nikdy neoľutujem ani jediný deň, ktorý som prežil na Gymnáziu Jána Bosca v Šaštíne-Strážach. Verím, že to, čo som investoval, to rastie v mojich bývalých i súčasných žiakoch. Viem, že mám nedostatky, s ktorými bojujem a preto to nebolo vždy ideálne. Sorry. Čítaj ďalej…

Učiť na strednej škole síce nie je malina, ale má to svoje neopakovateľné čaro. Vždy hovorievam, že na nejakú tú päťku z matiky, alebo iný čiastočný neúspech na angličtine človek zabúda relatívne skoro. No také výlety, mimoškolské akcie, triedne “srandičky”, zážitky zostávajú často na celý život. V tomto roku som dal žiakom ponuku na turistický krúžok. Záujem síce nebol obrovský (všetci vieme, že dnešná mládež lepšie znáša otlaky na zadku od vysedávania za počítačom, ako nejaký ten pľuzgier získaný na turistických chodníkoch), ale predsa len sa našli odvážlivci, ktorí sú ochotní podstúpiť aj útrapy za dosiahnutie vznešenejších cieľov. Čítaj ďalej…

Dnes i včera to bolo cítiť počas obedňajšej prestávky. V jedálni komornejšia atmosféra, známe firmy, ktoré prichádzali na obedy vyhladované a stavali sa, podľa možnosti, dopredu, chýbali… V minulom týždni sa po chodbách školy potulovalo zopár netradičných ksichtov. Jednou skupinkou boli učitelia z iných škôl, ktorí tvorili spoločne s domácimi obyvateľmi zborovne jednotlivé maturitné komisie a druhou skupinou boli bledoksichťáci (rozumej pobledlí štvrtáci čakajúci na svoju príležitosť prezentovať nadobudnuté vedomosti pred verejnosťou). Čítaj ďalej…

Nie je to sranda. A kto tvrdí, že je, nech si to ide vyskúšať. Hovorím o výchove a vzdelávaní mladých. Žil síce v inej dobe, ale nedá sa povedať, že to mal jednoduché. Vychovával a vzdelával poväčšine “flákačov z ulice”, o ktorých nikto nejavil záujem, ba čo viac, spoločnosť ich odsudzovala. A spočiatku aj jeho. Ale brázda, ktorú vyoral do duší mladých chlapcov zostala brázdou hlbokou, brázdou lásky k iným. Dokázal priťahovať svojou charizmou a dobrým príkladom, bol vzdelaný, múdry, ale pritom ľudský a jednoduchý natoľko, aby sa dostal “pod kožu” svojich zverencov. Kde je už ono 19-té storočie? Kde už je teraz ten vychovávateľ? Nieto tých časov, niet ani jeho. A predsa je tu s nami aj teraz a priťahuje ako magnet, inšpiruje, dáva nádej, posúva hodnotu tejto práce, práce s mládežou, o level vyššie. Čítaj ďalej…

Už minule som tak sedel nad klávesnicou počítača a premýšľal som o tom, ako zaujať postoj k štrajku. Po chvíľke som to zabalil. Vŕtalo mi to neraz hlavou, že sa čas od času vyjadrujem k rôznym témam, ktoré sa dotýkajú tejto spoločnosti a teraz mám problém napísať pár slov k téme, ktorá sa týka priamo mňa. Je posledný termín pred tým, ako to celé vypukne a ja som sa odhodlal, že čosi “naťukám”.

Čítaj ďalej…

Čo si najlepšie pamätáte zo školy? Štvorka z matiky už prebolela, nepríjemné testy z bioly sú zrelé na zabudnutie a to čo som mal na polročnom vysvedčení v druhom ročníku na strednej škole z dejepisu, tiež už neviem. Na čo si ale veľmi rád spomínam, sú triedne akcie. Výlety, stužková slávnosť a podobne. Tiež chcem, aby moji študenti nebrali školu iba ako nutné zlo, ale aj ako príležitosť získať kamarátov a zážitky na celý život… Aj preto sme víkend od 10. do 12. septembra chatovali. Ale nie za monitormi počítačov. Tak skutočne, na saleziánskej chate na Húškach. Čítaj ďalej…

Pozrel som si v televízii film Vratné láhve. Začal scénou zo školy. Zdeněk Svěrák ako učiteľ češtiny diktoval žiakom zopár veršov istého diela. Jeden z “najinteligentnejších” v triede, zaútočil svojou drzosťou na učiteľove slabé miesta. Aj po napomenutí chŕlil nevhodné poznámky smerom k učiteľovi. Sledoval tým jasný cieľ. Provokovať. A vyprovokovať extrémnu reakciu. Zaujať triedu? Bolo jasné, že ide o typ žiaka, ktorý to dokáže len takýmto primitívnym spôsobom, ale tento cieľ bol už len sekundárnym. Učiteľ, už zjavne so zvýšeným krvným tlakom, vyprodukoval smradľavú odvetu. Vzal do rúk hubu na zotieranie tabule napitú vodou a ten humus vyžmýkal nespratníkovi na hlavu. So slovami “A teď si běž stěžovat” opustil triedu. Čítaj ďalej…

Teším sa! Moji dvaja synovia majú úspešne za sebou vstupnú bránu základnej školy. Zvládli     prvý ročník, v ktorom sa výučba od našich čias podstatne zmenila, ale to najdôležitejšie ostalo. Cieľ je naučiť sa čítať, písať a počítať… Vystískal som Olivera i Marka, pochválil som ich a vyjadril som hrdosť. Na vysvedčení som však našiel aj jednu nepríjemnú škvrnu.

Keď som ešte študoval a chodieval na prax, už vtedy som si uvedomil , že je obrovský rozdiel motivovať piatačikov, deviatakov, alebo žiakov na strednej odbornej škole. Netreba dlho hovoriť o tom, že piataci na základnej škole ma počúvali s otvorenými pusinkami a nebolo treba spraviť takmer nič pre ich motiváciu. Ani o tom, koľko sa treba mnohokrát natrápiť, aby ste bez problémov zaujali žiakov stredných škôl, sa netreba veľmi rozkecávať. Záver z toho určite bude, že učitelia na základných školách, konkrétne v nižších ročníkoch, majú úžasnú zbraň. Pozitívnu motiváciu. Najvýraznejšie sa to prejavuje u prváčikov. Áno, učia sa aj preto, že dostávajú kadejaké pečiatky, pochvaly a podobne, ale je tu u mnohých aj nezmazateľná stopa obyčajného chcenia vedieť, poznať, tvoriť. Túto zbraň si nesmieme, ako učitelia, dať vyraziť z rúk. Naša práca tak bude omnoho ťažšia. Čítaj ďalej…