Marek Šefčík

Zrýchľujeme. Sme stále rýchlejší a rýchlosť nášho života neustále narastá. Informácie sa šíria rýchlosťou blesku, domácnosti, v ktorých chýba počítač, či televízor sú dnes už výnimkou. Žijeme dobu informácií, dobu, v ktorej pružnosť, rýchlosť odpovedajú na otázky úspešnosti v zamestnaní, ale i v mnohých oblastiach nášho súkromného života. Naše deti vedia omnoho viac, ako my v ich veku. Majú krúžky, športy, umenie, hudbu, navštevujú to i ono, tlačíme do nich kvantá vedomostí na osemročných gymnáziách, chceme z nich šikovnejších, vzdelanejších ako sme my sami… a oni stíhajú veľmi veľa. Aj my, ich rodičia sa snažíme stihnúť stále viac a viac. Čítaj ďalej…

Začína nám dušičkový víkend. Zároveň si už školáci užívajú prázdniny. Ideálna príležitosť nielen spomenúť si na blízkych, ktorých putovanie po tejto Zemi dávnejšie, či len v blízkej minulosti skončilo, ale tiež navštíviť príbuzných, potešiť ich, porozprávať sa, zaspomínať,… Čítaj ďalej…

Ráno sa vyberú spoločne do školy. Sú už druháci. Majú rovnakú cestu. I cieľ. Cítia zodpovednosť a snažia sa ísť ráno priamo po vyšliapanom chodníčku. Len aby to stihli. Cesta po vyučovaní domov je už ale odlišná. Tam im to trvá približne 10 minút. Nazad aj viac ako polhodinu. Domov už idú pomaličky a všímavo registrujú všetky momentálne ponuky prírody. Niekedy nepohrdnú čerstvo napadnutým snehom, inokedy zaujmú ligotavé mláky, potom zas povaľujúce sa gaštany na ceste a najčastejšie suché, popadané halúzky. Palice, to sú predovšetkým Markove kamarátky. Tu uderí, tam švihne… pokiaľ netrafí Olivera, alebo oproti idúcich chodcov, tak je to v pohode. Milka ich s Liankou čaká netrpezlivo doma. S navareným obedom. Často ich upozorňuje na to, aby sa držali svojho chodníčka a prišli domov vždy včas. Ale odolajte spomínaným lákadlám… Čítaj ďalej…

Čo si najlepšie pamätáte zo školy? Štvorka z matiky už prebolela, nepríjemné testy z bioly sú zrelé na zabudnutie a to čo som mal na polročnom vysvedčení v druhom ročníku na strednej škole z dejepisu, tiež už neviem. Na čo si ale veľmi rád spomínam, sú triedne akcie. Výlety, stužková slávnosť a podobne. Tiež chcem, aby moji študenti nebrali školu iba ako nutné zlo, ale aj ako príležitosť získať kamarátov a zážitky na celý život… Aj preto sme víkend od 10. do 12. septembra chatovali. Ale nie za monitormi počítačov. Tak skutočne, na saleziánskej chate na Húškach. Čítaj ďalej…

Dovolenkové obdobie sa pomaličky vyparuje hoc ešte v ovzduší cítiť jeho príjemnú vôňu. Ešte chvíľočku tu bude s nami leto, ešte týždeň, dva majú školy na prípravy a potom to začne. Školské  “úle”, v ktorých každá včelička nájde tú svoju úlohu a s odhodlaním sa pustí do jej plnenia. Medzi včeličkami, ako ináč, nájdu si svoje miesto aj trúdy, ktorým práca až tak nevonia… ale to je budúcnosť. Vrátim sa ešte do hrúceho leta. Pamätám si, keď som začal učiť v Šaštíne na Gymnáziu, dostal som hneď tretiakov ako triedny. Prišlo leto a ja som im navrhol výlet na východe Slovenska. Pozval som ich do mojej rodnej obce pod Spišským hradom. Bol to perfektný výlet, na ktorý spomínajú oni aj ja. Keď sme cestovali vlakom na východ a prechádzali sme okolo krásnych Vysokých Tatier, jeden z nich, Skaličan Laco, vytiahol z vrecka pas. “Načo ti je pas?” – opýtali sa ho spolužiaci. “Kdyby se východ od ostatní části odtrhel, aby se moch vrátit domú.” – odpovedal do smiechu ostatných Laco v rodnej Záhoračtine.

Často ostatná časť Slovenska pozerá na východ krajiny ako na iný svet. A on aj je iný. Áno, je tam väčšia nezamestnanosť, menej príležitostí zamestnať sa, je tam redšia sieť kvalitných ciest, viac badateľná chudoba. K tomu všetkému sa pridali aj povodne, ktoré mnohým vzali to posledné čo mali.

Napriek tomu si myslím, že na východ možno byť aj hrdý. Ja som sa tam, pod najväčším hradom v Strednej Európe, narodil a srdce mi stále poskočí, keď okolo tej dominanty prechádzam… O rovine tam niet ani chýru ani slychu. Krásne hory, kopce, lesy. Nielen Tatry, ale aj Slovenský raj, či blízke Branisko, Levočské vrchy, …

Čítaj ďalej…

“Marečku, keď si nechceš dať vytrhnúť ten zub, tak si ho vytrhni sám. Zaviaž si naň niť, opačný koniec o kľučku dverí a Václav nech dvere otvorí…” Takto mi, so štipkou humoru, vysvetľovala moja mama “najlepší” recept na trhanie mliečnych zúbkov. Aj som to vyskúšal. Ale keď brat otváral dvere, ja som sa furt pohol za nimi, takže niť sa nikdy nenapla. Mama mi zabudla povedať, že to chce aj kus odvahy, aby som zostal stáť ako stĺp. Tú som asi nemal, a tak to nevyšlo.

Približne v tom istom čase, keď som mliečne zúbky postupne odnášal do čistiarne (tak sa to u nás hovorievalo), sa naša mama s nami bláznila. Mala troch synov, ktorým sa bolo treba venovať (rozumej blázniť sa s nimi). Raz sme si vymysleli takú zábavku, že krížom cez manželské postele budeme robiť kotrmelce. Najskôr dopredu a potom vzad. Super. Zábava ako má byť. Pri kotúľoch vzad som sa rozhodol pre špeciálne číslo. Napokon sa ukázalo, že skutočne šlo o vyvrcholenie dňa. Zaumienil som si, že ja spravím naraz dva kotúle vzad. Prekvapil som mamu i seba. Prvý. V pohode. Druhý. Dlhý. Dopad mimo postele. Do ani nie metrovej uličky. Rovnováha v čudu. Za uličkou rebrový radiátor. A prásk. Tvrdá hlava, tvrdý radiátor. Mäkká hlava. Radiátor bez ujmy. Vzadu na hlave zárez jak po sekere. Lekárovi, ktorý mi to zošíval som vysvetľoval, ako sa mi to stalo. Zvalil som to na mamu. “Robili sme s mamkou kotrmelce…”

Dnes ma môj syn napodobnil. Ale on tieto nepríjemné zážitky skĺbil dohromady. Bleskovo trhal zuby a rozbíjal hlavu. Všetko bez pomoci druhej osoby. Čítaj ďalej…

Mám veľmi tolerantnú manželku. Zaľúbil som sa. A teraz nehovorím o láske k nej. A ona je s tým vyrovnaná. Zdravá žiarlivosť je v každom vzťahu potrebná a vyjadruje to, že jeden pre druhého znamená veľmi veľa. No teraz Milka žiarlivosť odložila…

Začalo sa leto. Osy si stavajú svoje hniezda, podľa dennodenného nalietavania nepríjemných komárov by sa dali večer čo večer nastavovať hodiny, Slniečko dotieravo pripeká na lebeň a zvyšuje návštevnosť kúpalísk. Čítaj ďalej…

Kedysi pred 15-timi rokmi mi povedal pri hádke môj brat (s ktorým mám teraz výborné vzťahy), že ja nikdy nebudem mať kamarátov. Odôvodnil to tým, že som iný. Jednoducho sa mu zdalo, že nejako nezapadám. Vtedy som mu odvetil, že kamarátov, ktorí len čakajú, kedy im kúpim “poldeci” a kedy sa spolu “ožereme”, nepotrebujem. U nás na dedine je Futbalový klub. Patril som určitú dobu k jeho členom. Hral som nejaké priateľské zápasy a zopár aj tých “majstrovských”. Ale väčšinou som len striedal. Asi to bolo tým, že som bol slabý futbalista. Ale bola tam ešte jedna vec. Týkala sa tréningov. Trénovalo sa dvojfázovo. V prvej fáze som podával celkom porovnateľné výkony s ostatnými spoluhráčmi. V druhej fáze som bol ale úplne ľavý. Ba čo viac, ja som druhú fázu úplne vynechával. Nie raz. Stále. Kvôli tomu som sa sám diskvalifikoval. Vedel som o tom, trochu ma to trápilo, ale v žiadnom prípade som to nechcel zmeniť. Chcel som byť iný. To som bol ja a za svojimi postojmi som si stál. Prvá fáza bol tréning na trávniku. Druhá, v miestnej krčme. Čítaj ďalej…

Teším sa! Moji dvaja synovia majú úspešne za sebou vstupnú bránu základnej školy. Zvládli     prvý ročník, v ktorom sa výučba od našich čias podstatne zmenila, ale to najdôležitejšie ostalo. Cieľ je naučiť sa čítať, písať a počítať… Vystískal som Olivera i Marka, pochválil som ich a vyjadril som hrdosť. Na vysvedčení som však našiel aj jednu nepríjemnú škvrnu.

Keď som ešte študoval a chodieval na prax, už vtedy som si uvedomil , že je obrovský rozdiel motivovať piatačikov, deviatakov, alebo žiakov na strednej odbornej škole. Netreba dlho hovoriť o tom, že piataci na základnej škole ma počúvali s otvorenými pusinkami a nebolo treba spraviť takmer nič pre ich motiváciu. Ani o tom, koľko sa treba mnohokrát natrápiť, aby ste bez problémov zaujali žiakov stredných škôl, sa netreba veľmi rozkecávať. Záver z toho určite bude, že učitelia na základných školách, konkrétne v nižších ročníkoch, majú úžasnú zbraň. Pozitívnu motiváciu. Najvýraznejšie sa to prejavuje u prváčikov. Áno, učia sa aj preto, že dostávajú kadejaké pečiatky, pochvaly a podobne, ale je tu u mnohých aj nezmazateľná stopa obyčajného chcenia vedieť, poznať, tvoriť. Túto zbraň si nesmieme, ako učitelia, dať vyraziť z rúk. Naša práca tak bude omnoho ťažšia. Čítaj ďalej…

Spievame, tancujeme, skáčeme – všetko s láskou 🙂 foto: Milka