Marek Šefčík

Sú chvíle, keď neviete, čo povedať. Pamätám si ich zopár. Jednoducho sa vám minú slová. Alebo ešte takto – slovami sa dá popísať mnohé, lenže nie všetko. Situácia presiahne akúsi hranicu. Nastúpia gestá, pohľady, možno objatia. Čítaj ďalej…

“Ahoooooj… a vystískaj ma, ocko. A do chladničky sa ne-po-ze-raj! Tam je prekvapenieee! Mamka mi upiekla tortu! A ja už chcem ochutnať. Ale nepozeraj sa ocko do tej chladničky…” Minimálne s kadenciou ľahkého guľometu si vychŕlila na mňa paľbu slov. Vrátil som sa zo šachového zápasu a ty si ma stojaceho vo dverách nepustila k slovu. Ani som sa nestihol zvítať s tvojou mamkou a už si mi visela na krku ty. Si občas pyšná, taká neprístupná kočka. Keď pre teba niekedy prídem do škôlky, občas si postavíš hlavu a ani za ten svet ťa nemôžem prinútiť, aby si sa pani učiteľke pozdravila. Visíš mi na krku a tvrdohlavo sa odmietaš podriadiť mojim “príkazom”… Čítaj ďalej…

Cez prázdniny, ale aj teraz, keď už začala škola, sme občas zašli k nim. Na začiatku leta ona vysedela poctivo 8 vajec, z ktorých sa na svet dostalo 8 veľmi pekných maličkých šedých potomkov. Minulý rok to boli 3 šedé guľôčky, predtým 6 a teraz asi utvorili rekord osmorčatami. Hovorím o páriku nádherných bielych labutí, ktoré na rybníku a vo vodou napustených zámockých valoch plných rýb, majú ideálne podmienky na život. Prídu až úplne blízko k ľuďom, neboja sa. Zvykli si, že dostávajú kúsky staršieho chleba, či rožkov. Bitka o každé sústo s rybami, ktoré sa snažia si to uchmatnúť nenápadne spopod hladiny, tiež s kačicami, ktoré v tej chvíli ľutujú, že nie sú o čosi väčšie, aby bol súboj s dlhokrkými labuťami aspoň o trošička vyrovnanejší, je veľmi pôsobivý a zaujímavý. Najmä deti sa tešia, keď môžu dokrmovať také pekné stvorenia. Čítaj ďalej…

Keď sa v auguste 2009 ženil môj brat, na tej svadbe som zažil niečo, na čo budem spomínať ešte veľmi, veľmi dlho. Moja, vtedy 94 ročná, prababka tam sedela a debatovala s okolosediacimi. Prišiel som za ňou a požiadal ju o tanec. “Ach Marek!? Ta co ši šaľeny? Dze ja už vladam?” “Ľem poce!” Asi tak nejak prebiehala komunikácia medzi tanečníkmi pred tancom. Nabrala silu, nechala palicu bokom a predsa sa postavila a vykročila spoza stolov ku mne. Potešil som sa. Tancovali sme len dve, tri minuty, ale videl som na nej, že je šťastná, a že aj keď s problémami, aj tak si to užila. A priznávam, že aj ja. Zatancovať si takto sólo s najstaršou účastníčkou svadby, s mojou prababkou, bola pre mňa česť. Čítaj ďalej…

Cestovával som dva roky hore-dolu naprieč Slovenskom. Rýchliky na trase Bratislava – Košice sú v istých chvíľach konzervy, do ktorých niekto obúvacou lyžicou natlačil ľudí ako sardinky. V prípade vyššej teploty ovzdušia netreba žiadne prísady. Sú automaticky “vo vlastnej šťave”. Pravidelne v piatky z Blavy na východ a v nedele večer nazad. Začiatkom a koncom Vianoc a Veľkonočných sviatkov je ten problém ešte vypuklejší. Ak by boli vagóny gumené, tak by boli napuchnuté na prasknutie tak, že by si dva oprotiidúce vlaky zavadzali a museli sa obchádzať jedine vo viackoľajovej stanici. Asi tak 3 – 4 koľaje jeden od druhého… Možno sa situácia za tie roky zmenila, ale myslím, že rapídny posun k “prevzdušneniu” konzerv sa nekonal. Čítaj ďalej…

Keď sme ako deti ráno rozlepili oči, v dverách detskej izby sme zbadali nášho otca, ktorý nám rok čo rok 24.12. vinšoval a naučil to aj nás:

“A ja vam vinšujem na tu svatú viliju,

žeby vam Pán Boh dal druhej dočekac,

s menšima hrichami, s večšu radoscu, s Božu miloscu,

hojnejšich, spokojnejšich a zdravšich rokoch še dožic jak sme prežili,

a po časnym živoce slávu nebesku, korunu anjelsku obšahnuc mohli.”

A my sme odpovedali: Daj to Pane Bože. Potom sme sa pobrali k najbližším príbuzným a vinšovali aj im.

Tento vinš neposielam len príbuzným na východ, ale všetkým svojim čitateľom vinšujem, v zmysle hesla “Tradície otcov zachovaj nám Pane”, rovnako.

O hodinku sú tu Vianoce. Teda vigília, deň pred narodením Ježiša Krista. Mnohí z nás nakupujú, zdobia, upratujú. Chcú, aby bolo všetko pripravené. Podľa tradícií, podľa nášho gusta, tak, aby sa rodinka cítila čo najlepšie. Aj počasie naznačilo, že by mohlo byť v najbližších dňoch bielo. Na sane to asi ešte nebude, ale na doladenie atmosféry by to stačiť malo. Dnes boli u nás detičky troška dlhšie hore. Zdobili sme stromček. Náš malý špuntík cupkal okolo mňa. Čítaj ďalej…

Dnes má každý možnosť študovať. Stredné, či vysoké školy sa bijú o počty žiakov pretože sú financované štátom na hlavu. Je pritom jedno o akú hlavu ide. Strapatú, šikovnú, kučeravú, nie až takú šikovnú… Hlava ako hlava. To, že to až tak dobré nie je, tu ale teraz rozoberať nechcem. Kolegovia z učňovských škôl tvrdia, že ak na gymnáziách poklesla úroveň, tak u nich je to úplná katastrofa. Učiteľ sa stáva postupne prvkom, ktorý zabezpečuje viac poriadok v triede ako akýsi bachar v base, a ak sa mu to podarí, tak až potom sa snaží vychovávať a vzdelávať. Ale ani to nechcem teraz do hĺbky rozobrať. Minule som sa bavil s rozumnými dospelými ľuďmi, ktorí majú čo povedať k výchove a k vzdelávaniu, k formovaniu mládeže a zhodli sme sa na tom, že množstvo detí majú problém rodičia zvládať aj vďaka tomu, že deti všetko na čo pomyslia môžu mať a majú, že rodičia si idú za svojou kariérou (niekedy riešia existenčné problémy rodiny, čo je iný prípad), s deťmi sa takmer nerozprávajú a podobne. Čítaj ďalej…

Milka bola na prechádzke. Nemáme ani prasatá ani sliepky. Tie prvé dve vety si veľmi do súvisu nedávajte. Nechcel som nikoho k nikomu prirovnávať. To je len taký úvod, ktorý sa vypointuje neskôr… Čítaj ďalej…

Dnes sa to konečne stalo skutočnosťou. Na tento deň sme čakali dlho. Niekto by mohol protestovať a vyjadriť presvedčenie, že pravý opak je pravdou, že sme sa dočkali nečakane rýchlo. Sú dni, ktoré sú všedné a jediné, čo si z nich pamätáme je to, že boli. Ale sú takzvané pamätné dni, ktoré si zapamätáte veľmi jednoducho, pretože sa nad nimi týči maják dôležitosti. A stále, keď hodíte pohľad do minulosti, zazriete to blikajúce svetlo. Čítaj ďalej…