Je trocha problém vybrať sa. Ak sa premôžem a zrieknem sa podpaplónového tepla a nasadnem na bicykel, potom už je to ok. Zacítim čriepky slobody (nemôžem napísať slobodu, lebo keď tesne okolo prefrčí kamión, necítim sa až tak slobodne), začnem premýšľať o všeličom možnom a teším sa, že opäť bicyklujem. Deti už sú staršie a Lianka dá, bez problémov, pozor na svojich bratov aj keď je mamka v práci a ocko sa preháňa po asfalte 🙂 Čítaj ďalej…
Už sa to blíži. August sa prehupol do svojej druhej polovice, vyzerá to tak, že ani Slnko už nie je také ostré a po gaučoch pred telkami, či s mobilmi v rukách sa kde-tu povaľujú zlenivené detiská. Všetko nasvedčuje tomu, že školský rok, či chceme, či nie, pomaly odchyľuje dvere na detských izbách a zatiaľ sa len opatrne snaží nakuknúť a zmapovať situáciu. Jasné, že si ešte v augustových dňoch musí dávať pozor, aby tu a tam neschytal od nejakého tínedžera po papuli. Čítaj ďalej…
pod slnecnikom na myjave
Pocit slobody. Iba ja sám so svojimi myšlienkami. Vybral som sa na bicykli preč. Nemal som tentokrát naplánovanú trasu. Šiel som preč. Sadal som si na bicykel, zacvakol tretry do pedálov, rozkrútil to a stále som nevedel, kam pôjdem. Vedel som len, že chcem zhltnúť viac ako 100 kilometrov, byť so sebou samým. Čítaj ďalej…
Keď som s perfektnou partiou zdolal Východnú Vysokú, vedel som, že o tom niečo napíšem. Aj sa tak stalo v predošlom článku. Ale nedá mi nenapísať ešte jeden krátky príspevok, ktorý sa spája so spomínaným turistickým zážitkom. Čítaj ďalej…
pri zostupe z vychodnej vysokej. medzi mnozstvom skal aj motyle predsa len nasli to, co hladali
Pri prvej prestávke, len polhodinku od Tatranskej Polianky, sa Oliver sťažoval na ťažkosti. Prekladal nohy lenivo a s problémami. Mal predtým v nohách nejaké tie cyklozáťahy a tiež neľahkú túru cez Bystrú lávku. Všetko zhustené na pár dní a telo začalo protestovať. Potreboval sa napiť, troška to rozdýchať. Ale nebol sám, ktorý cítil nepohodu. Hanka badala kofeínový deficit a, aj keď pije kávu bez cukru, tá moja sladučká z termosky, jej v tej chvíli veľmi bodla. Jaro kávu nepije, tak na jeho povzdychy o točení hlavy pomoci nebolo. Iba voda. Neskôr, keď sme už boli pri Velickom plese, sa k slabosti priznal aj dedo. Povedal, že sa mu zo začiatku akosi nešlo dobre… Môj názor je, že zo začiatku má problém každý. Ale keď sa telo naštartuje, zvykne si na stúpanie, zaťaženie, tak po polhodinke-hodinke, je už nastavené na zdolávanie ešte ťažších prekážok a dokáže veľké veci. Keď hlava chce, telo musí poslúchnuť. … jedine, že by nie, ale to neriešme 🙂 Čítaj ďalej…
“Všetko je milosť, nič iné iba milosť a cez všetko sa dá premodliť.” Toto často opakoval svätý salezián don Ernest Macák. Je to nádherný výrok, ktorý on nielen vyslovil, ale aj žil. Čítaj ďalej…
(zdroj: portrety-kresby.com)
Môj brat sa istého času pokúšal zostaviť svoj (náš) rodostrom. Zaujímala ho otcova línia, a tak skúmal, pátral, vypytoval sa, hľadal. Už si presne nepamätám, po ktorého prapra…pradeda sa dostal, ale bol to obdivuhodný rozkonárený a košatý rodostromisko. Niektoré vetvy boli väčšie, iné menšie, ale všetko držalo pohromade, ako jeden živý organizmus. Vieme, kto sme. Kam patríme. Kde sú naše korene, kto sú naši predkovia. Čítaj ďalej…
dedinka pod hradom (foto: mapio.net)
Kde bolo, tam bolo, v minulom tisícročí, kdesi na Spiši v malej dedinke pod veľkým hradom si odhryzkával sladké dobroty mladosti gymnazista Marek. Premýšľal o svojej budúcnosti, o zmysle života. Ideály, ciele, sny. Vtedy, mu skrsla myšlienka, že by bolo fajn stať sa misionárom. Doštudovať na gymnáziu a svoje kroky spojiť so vznešenými krokmi nejakej rehole. Neskôr sa pobrať na misie a pomáhať tam chudobným, chorým, odkázaným na pomocnú ruku. Čítaj ďalej…
my sme iba figurky. za nas bojuje NIEKTO iny… (zdroj: theatlantic.com)
Čakal som v rade. Naťukala do pokladne všetko, čo som mal v košíku. Zaplatil som kartou. Ako vždy, aj teraz som si kontroloval pokladničný blok. A narazil som na chybu. Oslovil som ju. “Bral som ten drahší chlieb a vy ste mi zarátali lacnejší…” Rozdiel bol iba 20 centov. Ale ja som si len odbehol z domu s kartou v ruke. Nemal som pri sebe tých 20 centov, aby som jej doplatil… Nestihla sa ani nadýchnuť, nie to mi ešte odpovedať. “Nezdržuj!” Vyblafol zo seba výčitku smerom ku mne mladý muž stojací v rade za mnou. Drzo, nervózne, nepríjemne. “Vydržte chvíľu” odpovedal som mu relatívne pokojne. Priblížil sa ksichtom ku mne a povedal vetu, na ktorú len tak nezabudnem: “Dám ti hlavu!?” Čítaj ďalej…
Keď skončilo minuloročné leto, bolo zážitkov habakuk. Našim nekvalitným foťákom som urobil pár “kvalitných” záberov, aby zostali aspoň nejaké spomienky. Ale aby som o tom voľačo napísal a zavesil sem, tak to nie. V septembri ma premohol pocit úzkosti. Možno som slaboch, ale nevedel som si pomôcť. Doľahla na mňa strata vysnívaného zamestnania a prechod na inú školu. Mnoho povinností, veľa zmien, zvykanie si po 14 rokoch na novoty a vybíjanie poistiek nie najlepším, únavným cestovaním si vyberalo svoju daň aj na mojej nechuti písať. Nevedel som sa prepnúť na dlhodobé pozitívne vlnové dĺžky a zmohol som sa len na zopár článkov. Čítaj ďalej…
Je trocha problém vybrať sa. Ak sa premôžem a zrieknem sa podpaplónového tepla a nasadnem na bicykel, potom už je to ok. Zacítim čriepky slobody (nemôžem napísať slobodu, lebo keď tesne okolo prefrčí kamión, necítim sa až tak slobodne), začnem premýšľať o všeličom možnom a teším sa, že opäť bicyklujem. Deti už sú staršie a Lianka dá, bez problémov, pozor na svojich bratov aj keď je mamka v práci a ocko sa preháňa po asfalte 🙂 Čítaj ďalej…
