Marek Šefčík

pre kazdeho 24 hodin denne (foto: tvujzivot.cz)

Je to pravda. Nemám toľko pokoja, koľko by sa pred Vianocami patrilo. A jedna vec mi zúfalo chýba…

Deň-dva pred odchodom na prázdniny, bola atmosféra v škole už uvoľnenejšia, vianočnejšia. Divadielko, omša, lúčenie sa. Deti snívajú, aké darčeky by chceli dostať. Niekedy sa ich dospeláci na to aj priamo pýtajú. Vracal som sa zamyslený z vyučovacej hodiny po chodbe smerom k zborovni. Do mojich myšlienok vstúpil šiestak Mišo so svojimi spolužiakmi, ktorí tam už pred učebňou čakali na ďalšiu hodinu. “Pán učiteľ, pán učiteľ…” aj keď som už stál tesne vedľa nich, kričali, lebo oni to ináč nevedia – “… čo by ste chceli dostať pod stromček vy?” “My vám to vybavíme” – skalopevne dodal Mišo, akoby dokázal vybaviť všetko. Vedel som, že to nie je len výstrel do prázdna, a že tie detské očká očakávajú odpoveď. “Ja by som chcel čas. Viac času.” Po mojej odpovedi deti nemávli rukou, nevzdali sa, ale v debate pokračovali. A nie tak, ako my dospelí, že “Vyber si niečo iné”, alebo, že “To sa nedá”. Mišo sa vážne zamýšľal nad tým, za kým to treba ísť, aby mi to vybavili. “Čas? Kto…? Za kým treba ísť?” A potom dodal: “Pôjdeme za Časistom, a vybavíme vám viac času.” Potešil som sa. Povzbudilo ma jeho odhodlanie. A aj keď s poriadnou dávkou fantázie, Mišo sa nevzdal a chcel pre mňa presne to, čo som si želal.

Všetci sme na začiatku života dostali od Časistu vrecúško, do ktorého nám nasypal čas. Niekomu len tak za hrsť, inému nabral lopatkou dva krát a ďalšiemu usypal toľko, že pomaly nedokázal uvliecť to vrece na chrbte… Áno, nemáme každý rovnako. Iba on vie prečo jednému tak a inému takto. V každom prípade sami nevieme, koľko času v tých vreciach máme. Je to tajomstvo. Ale jedno vieme. Každý z nás si ho môže čerpať rovnako. Len 24 hodín denne. Ani viac, ani menej nevyberieme za deň z nášho vreca. Či ste Marek Šefčík, alebo Michal Augustovič (ten odvážny šiestak), vyberáte si z vreca minútku za minútkou rovnako. A potom ten čas rozdeľujeme. Niekedy ho venujeme svojej rodine, inokedy koníčkom, práci, kamarátom, učeniu sa, … a niekedy ho vraciame Časistovi.

Potreboval by som ho viac. Ale to je len môj pohľad na vec. Časista vie, čo robí a dal mi ho tak akurát. Ako každému. 24 hodín denne. Moja dávka. Naša dávka. Asi je to takto dobre. Keď si večer líham do postele, myslím aj na to, či som dar od Časistu využil, ako som mal. A niekedy musím priznať, že nie.

Niektorí moji čitatelia mi vyčítali, že nepíšem. Nie, že by nebolo o čom. Nedošla mi ani šťava. Chcem. Ale, vyhováram sa na Časistu. Chcel by som sa viac venovať nie len písaniu, ale aj deťom, šachu, bicyklovaniu a predovšetkým rodine, ale niekedy nemám síl.

Prajem všetkým mojim čitateľom, blízkym, rodine, kolegom bývalým i súčasným, deťom, ktoré sú mi zverené aj ich rodičom, mojim bývalým žiakom, jednoducho všetkým, ktorí sa dostali k týmto riadkom a tiež sebe samému, aby sme všetci opatrne vyberali zrnká času zo svojich vrecúšok a nepremárnili ani jedno jediné. Prajem nám všetkým, aby mal Časista radosť z toho, ako využívame jeho dar. A nechcime stále viac, ale buďme vďační za to, čo máme. Prichádza Pán času! Požehnané Vianoce!