Marek Šefčík

zdroj:doublestarblog.sk

Vieš veľmi dobre, že ťa milujem. Nemám najmenšiu pochybnosť o tom, že si. Keby si nebol, tak už ani ja nelozím po tomto svete. Pár krát si ma už vytrhol z pazúrov smrti. A prečo by si to robil? Asi si mal so mnou svoje zámery. Moja hlavná misia je moja rodina. To viem. Ale za veľkú misiu som považoval aj tú “šaštínsku”. Pri nohách tvojej mamy vychovávať, vzdelávať mladých ľudí. Dobre vieš, že tú robotu mám rád. Vieš, že ma napĺňa byť dlátom v tvojich rukách. Nie je to vždy ľahké, ale robím to rád a ešte stále so zápalom. Čo ti budem hovoriť – pod dohľadom tvojej mamičky cítim o to väčšiu zodpovednosť za to, čo im poviem. Cítim, že si sa teraz zamračil a hrozíš mi, aby som stále bojoval so svojou pýchou. Teba nemôžem oklamať. A musím priznať, že občas zlyhám. Ale sľubujem, že sa budem snažiť polepšiť. Pamätám na ten mlynský kameň, ktorý si spomínal v súvislosti s pohoršením… Som preto opatrný. Nerád by som si potom zaplával s tou ťarchou na krku.

Tak. Odkryl som karty. Jasné. Som smiešny. Viem, veď ty mi do nich furt vidíš… Ale, chcel som ťa nejakým spôsobom poprosiť, či by som aspoň jedným očkom nemohol nazrieť do tých tvojich kariet. Pane Bože, myslím presne tie karty, na ktorých je Gymnázium Jána Bosca v Šaštíne-Strážach. Nemôžeš mi ukázať aké karty máš v rukách? Som naivný, čo? Beriem to ako svoju prehru. Po 14 rokoch. Alebo to nie je prehra? Ale bolí to! Prečo mi to robíš? Prečo nám to robíš?

Počúvaj… a nenašiel by sa tam nejaký žolík, ktorý by všetko spravil? Ani to nie, čo? Myslíš, že je fakt za to všetko zodpovedná naša ľahostajnosť? Ľahostajnosť kresťanov vo výchove, tradičnosť vyčnievajúca vysoko nad pravdivými postojmi a hodnotami. Neviem. Nechcem ti vkladať do úst moje slová. Naopak, chcel by som hovoriť tie tvoje. Mám taký ciťák, že je to fakt tá ľahostajnosť a vlažnosť kresťanských rodín, ktorá nám zlomila väz. Ak dovolíš, rád by som odporúčal do tvojho požehnania rodinu Rosovú, Nesnadnú, Škrabákovú, Hrabošovú, Kotvanovú, Bašovskú, … nemôžem menovať všetkých, ale ty vieš koho myslím. Pane Bože, myslím všetky rodiny, ktoré k nám dávali svoje deti z presvedčenia lebo verili, že je to tak dobré. Ďakujem ti za nich. Som rád, že som ich spoznal. Aj teraz vidím, ako sa usmievaš a hovoríš, že tých rodín bolo a je príliš málo. Ale rád by som ti pripomenul so všetkou pokorou, že aj Abrahám orodoval za Sodomu. Pamätáš? Keď ti hovoril, že keď tých spravodlivých bude v meste aspoň 10… Viem, že sme Sodomčania a nezaslúžime si tvoje zľutovanie. Ale, kvôli nim, nezachrániš…?

Dosť. Musím sa s tým zmieriť. Prepáč, že som si dovolil vôbec s tebou takto hovoriť, ale trápi ma to. Je to ťažké. Ale veď ty vieš o čom hovorím. Tiež si to mal ťažké, keď si tu bol medzi nami… Ty mi asi nedovolíš nazrieť do tých kariet, čo? Takže môžem iba sklopiť zrak a dôverovať ti rovnako, ako dôveruje dieťa svojmu otcovi.

Pane Bože, dôverujem ti a verím, že potešíš všetkých, ktorí teraz cítime bolesť. Som presvedčený o tom, že tie tvoje karty budúcnosti sú krásne. Takže už som sa naprosil dosť a zabudol som poďakovať. Som ti vďačný za všetko, čo som pri Sedembolestnej zažil a za všetkých, ktorých som tam stretol a spoznal. Pozdravuj svoju mamičku. A, že jej tiež ďakujem. Mimochodom, veľká sympaťáčka to je. Obľúbil som si ju.

Tvoj služobník Marek – obyčajné dláto v tvojich neobyčajných rukách