V jedno pekné piatkové popoludnie odišla. 350 km na východ. Všetko nechala. Teda pár vecí si so sebou vzala. A ešte chlapcov. Už tretí deň som sám…
Je mi smutno. Cítim, že mi niečo chýba. Jednoducho, už to nie je ono. Prázdny byt a ja. Nikdy som nemal problém zaspať. V myšlienkach som si zavelil – Chcem spať! a kým ešte doznievalo “ť”, už som aj spal. Teraz je to iné. Hneď prvý večer, keď tu nebola, som si ľahol a snažil som sa zaveliť si, ako obvykle, no moje telo odmietalo poslušnosť. Nechcelo sa podriadiť myšlienkam a ich príkazom a protestovalo. Čítaj ďalej…
To slovo som už niekde počul… a nebolo to zas tak dávno. Každý si pod ním predstaví čosi iné…
Pred osemdesiatymdeviatym tu bola totalita. V tejto súvislosti sa mi s tým pojmom vybaví neohroziteľná vláda jednej silnej strany, likvidácia akejkoľvek oponentúry, najlepšie už v zárodkoch, skresľovanie spravodajstva v médiách, idealizovanie reality a v neposlednom rade odsúdenia prenič-zanič a plné žaláre trpiacich nezlomených ľudí. Ten komunistický zázrak sa, ako balón, nafukoval, nafukoval sa dlho predlho a bolo len otázkou času kedy praskne. A našťastie praskol. Asi tak. Narobil veľa škody. Niektorí z nás to dodnes slepo nechcú priznať, no škoda bola (a ešte stále je) neuveriteľne veľká, hlavne na duši národa. Nezmazateľnou stopou to všetko poznačilo jeho zmýšľanie. Na úskalia tohto obdobia sme ale akosi rýchlo zabudli (veď hovorím, že hlavy si to odniesli najviac). Čítaj ďalej…
