kamaráti súdruhovia
sme.sk
|
Po Harabinladinovi je na scéne ďalší verejný klamár. A nie hocijaký…
Najspravodlivejší minister, nie tak dávno, “zaprel aj nos medzi očami”. Technika ho usvedčila z opakovaných lží. To sa na jeho poste nielenže nepatrí, ale s jeho funkciou sa to priamo vylučuje. Vyoperovaná chrbtová kosť, s ktorou mu kamaráti “chirurgovia” (no … viete koho myslím, napríklad tých mafiánov, s ktorými je za dobre) vybrali aj stopové množstvá charakteru, mu zabezpečuje, aby sa aj cez takéto chrapúňstva dokázal bez problémov preniesť. Neprekáža to ani Vladovi, ktorý ho do funkcie posunul a nejako to neznepokojuje ani súdruha priemera. Bude to aj tým, že aj on bol u nejakých “chirurgov” na úpravu. A vybrali mu toho z organizmu požehnane… Medzi ľuďmi, ktorí mu idú po ruke (alebo lezú do …, nechajme tak) a prisali sa na jeho preferencie, je aj starý ujo. Obaja títo súdruhovia sa na nás teraz škeria z bilboardov a radi by naďalej viedli krajinu spoločne. Kam? To nehovoria. Vraj pre Slovensko. Ale čo, to nenapísali. Čítaj ďalej…
takto to vyzerá
Marek Šefčík
|
Dnes som nemal dobrý deň. Vlastne doobeda to bol pracovný deň podobný tým predchádzajúcim. Ale potom…
… chcel som nasadnúť do auta zaparkovaného pred školou a už som sa tešil na svoju rodinku. Ale zdržalo ma niečo netradičné. Hladkú plynulosť dňa mi narušil neznámy vodič, ktorý prinútil svoje bezmocné auto, aby ono, tvrdo pobozkalo zadnú časť môjho auta. A potom “se chlap stratil jako prd ve větru”. Alebo – žeby to bola žena? Neviem. V každom prípade viem, že išlo o auto svetlej, nejakej tyrkysovej farby (nechalo stopy). Ten bozk určite zabolel aj to druhé auto, pretože mi v nárazníku nechal zapichnutú časť červeného plastu zo svetla. Takže pravdepodobne do mňa nacúval… Čítaj ďalej…
Je to svinstvo, ktorým ubližujeme aj iným!
magazin.sk
|
Nedá sa to zaškatuľkovať a povedať, že každý fajčiar je arogantný egoista… ale keď sa nad tým zamyslím, tak práve takýchto je veľmi veľa. A dnes som narazil hneď na troch.
Argumentácia nielen ich “kráľa” bola scestná až to bolelo…
Boli sme s deťmi v obývačke a zacítil som, ako už neraz predtým, nepríjemný cigaretový smrad z chodby. Vyšiel som von a našiel som na schodoch sediaceho a pokojne fajčiaceho mladého suseda. Spýtal som sa ho, prečo tam fajčí. Odpovedal, že preto, lebo nechce doma. Upozornil som ho, že na spoločných chodbách nesmie fajčiť a že existuje Zákon o ochrane nefajčiarov. Povedal som mu, že sa nám to dostáva do bytu a že nám to veľmi prekáža. Odvetil – Choďte sa sťažovať! Čítaj ďalej…
Aj táto mamička sa cíti zaľúbená 🙂
Miro Lisinovič
|
Každý občas potrebuje dobiť batérie, potrebuje podporiť, povzbudiť. Asi sedemsto mladých ľudí cez víkend v Šaštíne nasávalo 🙂
… nasávalo Lásku.
Aj ja s Milkou, s dvoma Huncútmi a s jedným Kvietkom sme sa zúčastnili. A nasávali sme… Že sme tam už nepatrili? Práve naopak. Milka a ja sme sa zhodli na tom, že naše zaľúbenie je iné, ako bývalo keď sme spolu chodili, ale určite sa dá stále definovať, ako zaľúbenie. Oliver s Markom sú zaľúbení do ocka a do mamky (aspoň tak to tvrdia) a Lianka, tak tá je jednoznačne zaľúbená do mamičky a predovšetkým do jej pŕs, čo aj počas tejto soboty niekoľkokrát potvrdila 🙂 Čítaj ďalej…
… iba nenáročne, krátko, jednoducho. Ináč sa ani nedá. Slová nestačia.
Dnes o pol desiatej večer som ti povedal, aby si už nežehlila a aby si si konečne sadla. Povedal som ti, aby si sa troška šetrila, lebo keď sa dostaneš do nemocnice, budem ťa tam chodiť každý deň biť. Potrebujem ťa! Ty si sa iba usmiala. Lianka zabalená v perinke spokojne spala na gauči, chlapci v detskej izbe na posteliach. Obaja vieme, ako to dnes opäť dopadne. O chvíľku dožehlíš, pôjdeš sa osprchovať. Potom sa preberie Lianka a speváckym hlasom dá najavo svoj hlad. Nakojíš ju. Bude nespokojná, kým si fajne neodgrgne. Aj štyri krát. A nezaspí. Budeš ju utišovať, hladkať, budeš sa s ňou zhovárať. Ona sa na teba usmeje, bude hovoriť tou žvatlaninou. A bude sa na teba pozerať tými guľatými očkami, ako myška. Keď už ja budem ďaleko za hladinou alfa a môj tvrdý spánok mi budeš tíško “závidieť”, ty budeš stále presviedčať Lianku, že je to aj pre ňu dobré, keď si aj ty oddýchneš. Dlho sa bude tváriť, že ti nerozumie. Ale aj jej kredit sa vyčerpá a usne. Snáď do druhej… Čítaj ďalej…
Ak chceme dôstojne žiť a uživiť svoje rodiny, potrebujeme sa nejako dostať k peniazom. Povedzme, že na to chceme ísť legálne.
Prvá možnosť (relatívne pomalá , ale celkom bezpečná): práca a zaslúžená odmena za ňu.
Druhá možnosť (pre odvážnejších): hazard a pád, alebo pekná kôpka v tom najlepšom a najzriedkavejšom prípade.
Tretia možnosť (niekedy sa kryje s druhou): podnikanie. Čítaj ďalej…
Pred Vianocami nám poštárka doručila aj pozdrav od uja a tety. Otvorili sme obálku a v nej SME.
Presnejšie tam bola taká karta, na ktorej sme sa dočítali toto:
Darčekový poukaz na predplatné denníka SME pre Marek Šefčík s manž. venuje Pavol Petrek.
A na opačnej strane:
Veríme, že denník SME bude pre Vás príjemným a užitočným spoločníkom v roku 2009. V prípade akýchkoľvek otázok, resp. problémov ohľadne doručovania denníka SME sa môžete s dôverou obrátiť na zákaznícku telefónnu linku denníka SME na čísle 02/59233411. Prajeme Vám pekné Vianoce a šťastný Nový rok 2009! Čítaj ďalej…
Dnes poobede sa ozval zvonček v našom byte. Otvoril som dvere a … dievčatko.
Viete, existujú také skrinky, alebo šperkovničky, ktoré keď otvoríte, začnú hrať nejakú melódiu. Presne toto sa stalo teraz nám. Len melódia nebola trápne umelá, ale krásne ľudská. To dievčatko spievalo jemným hláskom krásne koledy, aké som ešte nepočul. Jednoducho a predsa teplo oblečené, na hlave čapica z vlny, v jednej ruke igelitka, v druhej prázdny pohár, do akého sa zavárajú kompóty.
Na “atrakciu” sa pribehli pozrieť aj Oliver s Markom. Aj im sa páčila. Dospievala pieseň, nadýchla sa a chcela spustiť ďalšiu. Pohladil som ju po čapici a opýtal som sa – “Ako sa voláš?” “Laura” – odpovedalo príjemným hláskom dievčatko. A stále sa smialo. Aj keď spievalo. “Počkaj chvíľu”- poprosil som ju a zbehol som pre nejaké ovocie. Milka mi medzitým ešte nachystala sladkosti. Toto zhltla jej igelitka. Potom som vybral niekoľko eurocentov, ktoré zazvonili v dovtedy prázdnom sklenenom pohári v jej ľavej ruke. Čítaj ďalej…
Prehupli sme sa z jedného do druhého. Zo starého do nového. Z dvetisícôsmeho do dvetisícdeviateho. Aj my sme to zaregistrovali…
Opäť nespala. Vyzval som ju na tanec. Podobne, ako som kedysi, na istej dedinskej zábave, prvý krát vyzval do tanca jej mamu. Vtedy som ešte nemal tušenia, že v roku 2008 na Silvestra o pol noci budem tancovať so svojim tretím dieťaťom. Zaspomínal som si. Aj na to, ako sme si vtedy zatancovali jeden slaďák a ona odišla domov. Musela ísť. Až po tej tancovačke 17.4.1995 som začal zisťovať s kým som to vlastne tancoval a koľko má vôbec tá kočka rokov… Čítaj ďalej…
