Marek Šefčík

Bol som na „rodičku“. A sedel som teraz na tej druhej strane stola, ako rodič. Keď som tam šiel, už som bol pripravený na to, čo si vypočujem. Poznám svoje dvojčatá. Poukázaním na to, že je Oliver roztržitý a Marek pomalší, mi pani učiteľka nepovedala nič nové. Potešil som sa, keď povedala, že sú šikovní. A jedna vec bola ešte zaujímavá. Niekedy pred týždňom, či pred dvoma, dostal Marek funkciu. Bol týždenník. Zhostil sa toho tak, ako keby mu udelili vojenské povýšenie. Takého týždenníka ešte vraj učiteľka nezažila.V triede poriadok, ticho aj cez prestávky, vrecúška s pomôckami a tašky museli visieť na háčiku pod lavicou, tabuľa vždy ukážkovo zotretá, školské zošity vzorne rozdané a následne pozberané… To všetko vyústilo do netradičnej pochvaly v žiackej knižke – „Dostávam pochvalu za vzornú prácu týždenníka.“

Ja mám na gymnáziu väčšinu študentov, pre ktorých je týždenníctvo príťaž. Možno si poviete, že to je taká banalita to týždenníčenie. Ale v takýchto maličkostiach možno vyčítať o človeku veľa. Ja sám, k oveľa väčším a dôležitejším veciam, nepristupujem mnohokrát tak zodpovedne ako by som možno mal. Každý z nás zastáva určitý status, je postavený pred riešenia rôznych problémov, zhosťuje sa istých funkcií. Často tvrdíme o deťoch, že im chýba zodpovednosť. Áno, kiežby bol Marek taký precízny aj v iných veciach… Ale na tom týždenníctve 7 ročného chlapca, keď to robil s takým odhodlaním  a nekompromisne presne, že dokonca nosieval nedotknuté desiaty domov, lebo nemal na ne čas, je niečo, z čoho by som sa mohol poučiť aj ja, a vlastne všetci, ktorí si hovoríme zodpovední.

Či už sme rodičia, vychovávatelia, zamestnanci firmy, nadriadení alebo podriadení, nikomu z nás zrejme nezaškodí väčšia zodpovednosť a precíznosť. Ja osobne mám tiež problém povedať si večer, že som počas dňa nič nezanedbal…

Napísané pre http://nahrane.sk/