Marek Šefčík

Zajtra nejdeme do školy lebo je sviatok. A aký? Nevieme. Deň boja za slobodu a demokraciu.

Včera som sa takto zhováral so svojimi synmi. Sú tretiaci a, pochopiteľne, také veci im nič nehovoria. Nevedia aký je sviatok, nemajú vôbec predstavu o čo kráča. Ja som bol žiakom základnej školy, mali sme čiernobiely televízor a sledoval som spoločne s otcom čo sa vtedy v novembri v 89-tom dialo v našej krajine. Tiež som veľmi nerozumel a otec sa mi snažil čo to objasniť…Dnes som v jeho pozícii ja, no rozdiel je v tom, že už vyprchali emócie, tú dobu neprežívame na vlastnej koži, “iba” spomíname. Moji synovia sú síce ešte mladší, ako som bol ja vtedy, ale aj tak ich nemožno odbiť a nájsť tú jednoduchú vetu, ktorá by aspoň trošku vysvetľovala to, na čo sa pýtajú. Predtým tu bol komunistický režim, v ktorom nebolo slobody. Ja som učiteľ. Veriaci. Môžem slobodne chodiť do kostola, vyznať svoju vieru. Predtým by som si musel vybrať – praktizovať vieru, alebo učiť. Mnohí ľudia boli prenasledovaní, väznení, mučení a dokonca aj zabití len preto, že boli pre režim nepohodlní rehoľníci alebo napríklad len chceli prekročiť hranice vtedajšieho Československa… A potom 17.11.1989 sa to všetko začalo rúcať. Získali sme slobodu.

Asi tomu tie deti nerozumejú. A možno dosť do hĺbky nerozumiem ani ja. Presne podľa hesla – Niečo si začneme vážiť až vtedy, keď to stratíme. Stratíme zdravie, až potom pochopíme, o akú vzácnosť sme prišli. Stratíme blízku osobu? Až potom zistíme, že sme sa s ňou mali viac rozprávať, viac jej pomáhať, viac ďakovať. Podobne je to so slobodou. Dnes sa mnohí správame tak, ako keby sme tento dar vlastnili automaticky. Nie! Sú alebo boli ľudia, ktorí kvôli láske k slobode trpeli, zahynuli na ostnatých drôtoch, alebo boli obeťami nezmyselných vykonštruovaných obludných politických súdnych procesov, ktoré ich postavili do role bezbranného zvieraťa, ktoré vedú na porážku. Tresty smrti, nútené práce, desaťročia za mrežami v cele.

Dnešný deň si pripomíname víťazstvo, vďaka ktorému nám bol zavesený na krk veniec zvaný Sloboda. Ale nemožno zabudnúť, že aj keď šlo o takzvanú nežnú revolúciu bez skríženia zbraní, cestička k nej bola červená od potôčikov krvi, lemovaná stromami bolesti bojovníkov za náš veniec slobody. Vďačnosť za túto červenú cestičku s vysokými stromami utrpenia okolo cítim, ak sa obzriem o 22 rokov dozadu. A ak sa dívam, pri pohľade na svoje deti, do budúcnosti, chcem, aby si vážili veniec, ktorý im naši predkovia vybojovali a zavesili na krk.

Ctime si slobodu a naučme to aj naše deti. Bolo by nešťastím, keby nám opäť zomrela…