Marek Šefčík

Hovorí sa, že starí ľudia sú rovnakí ako deti. Dá sa s tým súhlasiť. Detské vrtochy, ale možno aj problémy s chodením, či, ako sa hovorí ťažkosti s udržaním myšlienky a moču, sa nám, v starobe vrátia. Jeden zabúda, iný je podráždený, ďalší často plače, alebo si rád a dlho pospí aj počas dňa. Takí budeme a nedá sa tomu vyhnúť. Ale nie o tom som chcel… Keď sa dieťa učí chodiť, rozprávať, rozlišovať tie “vyškerené” ksichty okolo seba, má radosť z každej drobnosti, ktorú dostane. Nepýta sa, koľko eur ste za to vysolili a vlastne ani netuší, že má meniny, alebo prvé narodeniny… Neskôr “vychovávame” deti tak, že im kupujeme čoraz hodnotnejšie darčeky a s počudovaním zisťujeme, že toto autíčko a tamtá bábika sa nám samotným páči omnoho viac, ako tým deťom. Sme často sklamaní a pri upratovaní detskej izby zisťujeme, že je toho akosi priveľa. Hračky od výmyslu sveta, ktoré nakúpila teta, dedko, ďalšia teta, jedna babka, druhá babka, hračky, o ktorých sme my, za našich detských liet, ani nechyrovali. U nás doma bolo zvykom, že sme dostávali sladkosti. A kvet. Na Vianoce potom aj nejaké hračky. Keď som mal 17, dostal som výnimočne, na narodeniny, od rodičov dáždnik. Parádny. Tešil som sa jak malý chlapec…

Keď sme dospelí, dostávame darčekov pomenej. Niektoré si kupujeme aj sami. A tešíme sa. Ale už akosi ináč ako maličké deti.

Keď sme boli na “východe”, boli sme blahoželať babke k 78. narodeninám a potom aj na Anny k meninám prababke, babke aj tete. Otca som poprosil, aby vzal akordeón. Jednoduchý kvietok, dezert, čokoláda a veľké srdcia, ktoré chceli potešiť. Nie seba, ale predovšetkým oslávenkyne. Prišli sme k nim, zablahoželali sme, žartovali, smiali sa, spievali, spomínali. Babičky mali veľkú spontánnu radosť, ktorá sa prejavovala mnohonásobným ďakovaním, spevom, rozžiarenými očami a neskôr aj ľútosťou nad tým, že už musíme odísť.

Im stačila naša radosť, naša prítomnosť, šantenie detí k tomu, aby aj v ich dušiach koncertovalo šťastie. Popri všetkých zdravotných problémoch majú poklady vo forme detí, vnúčat, pravnúčat i prapravnúčat a to ich, celkom iste, hreje pri srdci. V každej, akokoľvek rozvetvenej rodinke, by mali byť rodinné oslavy, stretnutia, výročia o veľkých srdciach a nie o veľkých daroch. Úprimné objatie dieťaťa je mnohonásobne viac, ako akýkoľvek cenný dar, ktorý vám na pamiatku venuje. A naopak, drahocenné poklady, ktoré by ste ako dar dostali, sú v skutočnosti bezcenné, ak ich nesprevádza láska a úprimnosť. Som šťastný, že máme tieto babičky, od ktorých si v mnohom môžme brať príklad. V skromnosti, úprimnej radosti, nesení neľahkého kríža…

“Cetka Vagašova i šicke u Liščaka špievali. Na svatej Anny.”(pozn.: Moju prababku volajú Vagašová a o rodnom dome môjho otca starší ľudia dodnes hovoria “u Liščaka”)

“Ta temu verce, že nám bulo dobre… A vichodňarske ľudofky su najľepše.” 🙂

Stručná fotodokumentácia: