Marek Šefčík

Prelom rokov a takmer celé dva januárové týždne sme strávili s rodinkou na východe u mojich rodičov i svokrovcov. Na konci prázdnin sa situácia drobátko skomplikovala a náš plánovaný návrat domov 7.1. sa musel, kvôli poruche na brzdách nášho auta a nutnej oprave, odložiť až na utorok 11.1. Musel som vziať ešte dva dni voľna v práci navyše, chlapcov v škole ospravedlniť… a čakať.Situácia, keď sme čakali na objednané súčiastky, aj keď som mal byť už v pondelok v práci, ma znepokojovala. Taká neistota či sa to stihne aspoň v ten utorok, či nebudem musieť absentovať v práci a chlapci v škole ešte dlhšie… Jednoducho, v pohode som nebol. Na druhej strane táto situácia mojich školopovinných 8 ročných synov pochopiteľne vôbec nerozhádzala. V pondelky o 17-tej podvečer má môj otec, ako šachový tréner, tréningy so žiakmi. Využili sme situáciu a čas a chlapcov sme tam poslali s ním. Čosi sa vraj aj naučili. A páčilo sa im. Dedko sa im, podobne ako iným deťom, venoval s jeho typickou trpezlivosťou a s láskou. Viem o čom hovorím, aj ja som jeho odchovancom… No a chlapcom sa to páčilo. Aj dedo ich pochválil, že sú šikovní. To dalo základ Markovým úvahám. Rozhovoril sa, špekulant, pred druhým dedkom, o tom, že oni by radi chodievali na tieto tréningy. „Jedine, že by nás ocko každý pondelok vozil autom…“povedal.  „To je veľmi ďaleko, Marek“ reagoval dedko (asi 380 km). „Viem, ale mamka s ockom to nejak zariadia…“ dodal hľadiac na mňa Marek. Rozosmial ma.

Bolo by fajn, keby ich mohol dedko trénovať. To je fakt. Ale žiaľ, nejde to. A to pochopil aj Marek. Ale na tej situácii ma skôr zaujala a aj potešila iná vec. Tá bezstarostnosť chlapcov v situácii, keď už mali sedieť v škole, je určite normálna, hoci po cestovaní v noci vstali v stredu ráno a do školy sa celkom tešili. Povzbudzujúci bol však ich postoj k absolvovanému tréningu pre dedka-trénera a Markova reakcia povzbudila zasa mňa. Ocko s mamkou to nejako zariadia. Tá veta je vetou dôvery. Aj keď sám musel vedieť, že to je nemožné zariadiť, aj tak to povedal. Lebo rodičom a ich schopnostiam verí. Žiaľ, alebo možno chválabohu, skutočne nie je v mojich silách jeho prianie splniť.

Na druhej strane je tu pre nás Niekto, kto má moc splniť nám o čo žiadame. A často sme ľahostajní a svoju dôveru Mu nedávame najavo. Premáha nás v rôznych situáciách skôr zúfalstvo. Tak ako dôverujú deti svojim rodičom, tak by sme mali dôverovať Jemu. O to viac, keď Jemu ani tých 380 km nerobí problém :).

napísané pre http://nahrane.sk/