Stíhačky

prerazené zvukové vlny (foto: MO SR)
Zrýchľujeme. Sme stále rýchlejší a rýchlosť nášho života neustále narastá. Informácie sa šíria rýchlosťou blesku, domácnosti, v ktorých chýba počítač, či televízor sú dnes už výnimkou. Žijeme dobu informácií, dobu, v ktorej pružnosť, rýchlosť odpovedajú na otázky úspešnosti v zamestnaní, ale i v mnohých oblastiach nášho súkromného života. Naše deti vedia omnoho viac, ako my v ich veku. Majú krúžky, športy, umenie, hudbu, navštevujú to i ono, tlačíme do nich kvantá vedomostí na osemročných gymnáziách, chceme z nich šikovnejších, vzdelanejších ako sme my sami… a oni stíhajú veľmi veľa. Aj my, ich rodičia sa snažíme stihnúť stále viac a viac.

Napriek tomu, že máme mobily, rýchlejšie cestovanie, bleskový prístup k informáciám, aj tak z našich úst často zaznieva to otrepané „Nemám čas“. Nemáme čas sa zastaviť a v týchto dňoch, povedzme, sa prejsť na cintorín, venovať sa svojim blízkym, pozhovárať sa s deťmi, milým slovom ich povzbudiť, zaujímať sa o ich ťažkosti i radosti.

Sme také stíhačky. Niektorí chlapi takto oslovujú svoje manželky, ale nie takto som to myslel. Stíhačky pohybujúce sa nadzvukovými rýchlosťami pri svojom rozbiehaní tlačia zvukové vlny pred sebou. So zrýchľovaním lietadla sa aj vlny pred ním postupne zhusťujú a pri dosiahnutí rýchlosti zvuku sa pretrhnú. Toto prerazenie zvukových vĺn je sprevádzané obrovským rachotom, výbuchom, ktorý sme už iste mnohí počuli. Podobne si berieme na plecia mnoho vecí my, sme z toho unavení, často nervózni, naháňame sa za všeličím, možno majetkom, peniazmi, kariérou. Tlačíme to všetko pred sebou ako zvukové vlny, nespomaľujeme, nevieme sa zastaviť. A vyzerá to často tak, že sa blíži náš výbuch. Ak to prepálime a budeme furt iba zrýchľovať, môže sa všetko, čo si budujeme, za čím sa náhlime popretŕhať na márne kúsky ako tie vlny pred stíhačkou.

Treba vedieť vypnúť. Ja sám sa tomu umeniu učím. Je super, že som sa nikdy nenudil, ale ani opačný extrém nie je dobrý. Neraňajkovať v sobotu ráno s rodinkou a hneď zasadnúť k počítaču, vybavovať poštu a písať článok pre nahrane.sk, tiež nie je asi v poriadku :). Musím sa dnes vybrať s deťmi na cintorín a pokecať si s nimi…

napísané pre nahrane.sk

  1. Jožo Rajský
    November 7th, 2010 at 21:09 | #1

    Myslím že je to celkom dobrý podnet na stíšenie sa, zastavenie a pouvažovanie nad tým vektorom svojho života…
    …. ďakujem , Marek

  2. Jonáš Gloss
    November 8th, 2010 at 19:45 | #2

    Hm, pravdu máš. Stále hľadám ten ideálny balanc medzi povinnosťami a oddychom (a to ešte nemám rodinu, o ktorú by som sa musel starať:) a veľmi mi v tomto smere pomáha modlitba… škoda, že sa nemodlím častejšie… asi to bude tým, že nemám čas…

  3. Mária Chrvalová
    November 9th, 2010 at 23:28 | #3

    Aj ja už padám “na hubu”. Neviem oddychovať, chlapi to vraj vedia. Čakám už len, kedy sa zrútim. Mali by sme sa učiť oddychovať. Hoci viem, že je to veľmi potrebné, nerobím to. Svet nás naháňa, ženie dopredu. Ešte, že sa strieda deň s nocou.
    Sme ako stíhačky.
    Vďaka za upozornenie, snáď za niekedy dokážem zastaviť.

  4. Obe
    November 21st, 2010 at 12:08 | #4

    ako minule vtipne poznamenal môj brácho, že “hádam nie je nič tak zložité ako si nájsť troch času za netom” 🙂

  5. November 27th, 2010 at 08:29 | #5

    Ja som bol workoholikom ale Hospodin mi dal milosť a v nedeľu už nepracujem. Čo sa týka rýchlosti, vo všeobecnosti myslím, že pokrok a progres ako taký je fajn. Napríklad rozvojom online komunikácie, internetu sa môže rýchlejšie šíriť evanjelium. Daniel 12,4

  1. No trackbacks yet.