Je super, ak sa kdesi v pozadí (alebo v popredí?), aj na takýchto akciách, vznáša jeho veličenstvo kráľovná Kultúra. Alebo to radšej napíšem s malým “k”, takže kultúra. Buďme skromní. Nemusí ísť predsa o umelecké zážitky, bezchybné výkony účinkujúcich. O to tu nejde. Treba sa zabaviť, zasmiať, odpútať sa od každodenných starostí a spoločensky sa vyžiť. Myslím, že sa to takto hovorí. No tá spomínaná kráľovná tam predsa musí byť. Aspoň v pozadí…

Ja som ju tam aj dnes cítil. Z ničoho nič o 17.10 umrela. A to nie na starobu. Je síce trošku chorá (aj u nás sa to občas prejaví), ale ani choroba nebola príčinou jej smrti. Bola to vražda! Vrah je, aj nie je známy. Ťažko povedať. Bol tam akýsi kejklíř Jonáš. Ten zabával deti, vymýšľal pre ne rôzne súťaže, stváral kadejaké kúsky. Zavolal si detičky na pódium a tie mali za úlohu urobiť čokoľvek čo dokážu a dostali potom sladkú odmenu. Recitovali, tancovali, spievali. Až prišla kritická hodina a napriek tomu, že sme o tom nevedeli, kráľovna sa už začala triasť. Jeden chlapec, asi 8 možno 9 ročný si vzal mikrofón a oznámil, že zaspieva pesničku od kontrafaktu (neviem, ako sa to píše, ale nemienim si to ani náhodou zisťovať). S malým písmenom som to napísal zámerne. Táto kapela si totiž veľké písmeno nezaslúži. Kejklíř tiež nevedel o čo ide… Chlapec spustil a kráľovná dostala prvú, no o to bolestivejšiu ranu. V prvej vete boli asi dve, či tri slová, a boli to tie najtvrdšie výrazy, ktoré Slovenský slovník vulgarizmov obsahuje (neviem, či taký slovník existuje, ale snáď hej). Druhú ranu dostala kráľovná hneď na to, keď ten komediant namiesto toho, aby mikrofón chlapcovi zobral, vystrúhal len kyslú grimasu a nechal ho “spievať” ďalej. Trápnosť medzi väčšinou obecenstva získala živnú pôdu. Druhá veta pokračovala v znamení tej prvej a … až po nej sa kejklíř odhodlal chlapca zastaviť…

Ten chlapec asi nevedel, čo spieva, čo to znamená, no všetci dospelí, čo sme tam boli sme mali možnosť zamyslieť sa a začať sa hanbiť za neho. Mimochodom, treba poďakovať autorskej skupine tejto “skladby” za obrovský prínos pre mládež.

Myslím, že tieto dve rany ju zabili. Ale niekto sa rozhodol bodnúť do nej ešte raz. Aj keď už bola po smrti. Použil tú istú zbraň. Tretiaci z istej strednej školy si pripravili divadelné predstavenie. Na amatérske divadlo to zvládli výborne. No bola to jedna z herečiek, ktorá zasadila ďalšiu ranu. Herci totiž asi neboli zvyknutí vystupovať s mikrofónmi (tzv. madona), ktoré mali stále zapnuté a nasadené na hlave. V zákulisí jednej slečne vybehlo opäť niečo nevhodné z úst. A nebola to protéza. Môžte hádať… Už nešlo o malé dieťa. Bola to stredoškoláčka.

A tak by sme mohli pokračovať ďalej k starším a najstarším. Jeden deň v tomto týždni som sa vracal z práce a videl som, ako staršia pani čaká pred prechodom a autá nie a nie zastaviť. Mala zvráskavenú tvár, bielu šatku na hlave. Mohla mať tak 70 rokov. Vstúpil som na “zebru” zdvihol pravú ruku, autá zastavili. Vyzval som ju, aby prešla. A potom nasledoval šok. “Ku… jedny vyj….. Nikto nezastaví” – to bola jej priama reč. “Prečo tak vulgárne? Nemusíte hneď hrešiť a nadávať! Musíte im dať znamenie a oni zastavia.” – toto zasa moja.

Vyjadrovanie sa tej babky bol pre mňa šok. Tu išlo skôr o výnimku. Vyjadrovanie sa nemalého počtu študentov, mládeže je neznesiteľne plytké. A vyjadrovanie sa “nevinných” detí zalieza pod kožu nepríjemne bolestivo a malo by nielen rezať bubienok, ale i zdvihnúť varovný prst. Nezabíjajme kráľovnú kultúru. Snažme sa dospieť k tomu, aby sme mohli bez problémov povedať – “Pozri sa, mamka tak nehovorí, ocko tak nehovorí, nehovor tak ani ty, lebo je to škaredé.”