Marek Šefčík

Nepoznal som ho dlho. Len pár rokov. No stretnutia s ním boli stále povzbudením… Fandím kňazom, ktorí majú blízko k ľuďom. Vedia si ich získať, vedia s nimi pracovať. Mám tú česť pracovať a stretávať sa s kňazmi – rehoľníkmi. Saleziáni. Ich práca s mladými ľuďmi, ich zapálenie pre vec sú často príkladné…Dnes sa jeden z nich s nami rozlúčil a odišiel. Don Zolo. Tak sme ho všetci volali, tak sme ho poznali.  Don Zolo nás dnes opustil ako 80 ročný starec, ale keby ste ho poznali, zistili by ste, že len telo bolo staré a už aj slabé. Duch bol stále svieži. Tento článoček, ale nemá vyvolať smútok. Skôr naopak. Asi by mi to v smútočnom tóne ani on sám neschválil. Bol stále pripravený žartovať a aj z rozprávania ostatných jeho spolubratov viem, že s ním nikdy nuda nebola. Na konci už bol chorý, no aj na túto tému dokázal žartovať. Mali sme raz spoločný obed (učitelia so saleziánmi) a sedel som oproti nemu. Nemohol síce príliš sladiť, napriek tomu, keď si sypal ďalší cukor do kávy nezabudol podotknúť: “Dám si ešte jeden, nech toho ekonóma aj rozpučí!” Raz šiel po chodbe Gymnázia a ja som práve vyšiel zo zborovne. Keď ma zbadal, pohotovo reagoval: “Aha, čo to za dievča máme v pedagogickom zbore? A aj briadka, aj fúzy jej narástli?!” Ak stretnete niektorého z jeho spolubratov, tak sa spýtajte na Zola. Iste si spomenú na nejednú veselú historku s ním.