Mám rád “zázraky”
(foto: páter Matúš)
Poznám ho krátko. Pár mesiacov. Nemá veľmi šťastie v živote. Trápi sa, hľadá sa. Jeho tvár je pričasto smutná. Videl som ho pár krát sa usmiať – poväčšine vtedy, keď som povedal nejakú blbosť, niečo vtipné na jeho adresu. Nie je veriaci. Ani neviem, čo mi to napadlo, ale len tak, medzi rečou, som sa ho opýtal, čo bude robiť o polnoci. Asi to bola aj preňho prekvapivá otázka. Zareagoval, že ešte nevie…
Tak som dodal, či sa mu nechce ísť na polnočnú omšu. Nikdy v kostole na omši nebol a do kostola sa dostal jedine cez nejakú historickú prehliadku. Pripustil však možnosť, že príde. Nevedel čo má od toho očakávať, tak som mu v stručnosti základné veci vysvetlil a už som len čakal, či sa odhodlá prísť…
S celou rodinkou sme šli do kostola. Tešil som sa na atmosféru, spevy, komunitu ľudí, ale predovšetkým na oslavu príchodu Krista na tento svet slávnostnou omšou. Pred koncom, v dave ľudí niekde v zadnej časti kostola som ho zbadal. “Vďaka ti Pane Bože”, zaplesal som. Keď omša skončila, rozbehol som sa radostne k nemu. Taký úsmev som na jeho tvári ešte nikdy nevidel. Nesmelý, ale úprimný úsmev. Objali sme sa. Prehodili pár viet. Mal z toho dobrý pocit. Ale, verím tomu, že podstate, jednotlivým častiam omše rozumieť nemohol. Podstatné však je, že mi Boh dal tú milosť byť pri tom, ako sa jemne, cez svojho narodeného Syna, dotkol ďalšieho svojho dieťaťa… Je to prvý dotyk. “…lebo Bohu nič nie je nemožné.”
Mám rád zázraky. Aj také malé, ako je šťastný úsmev na tvári trápiaceho sa človeka.