Marek Šefčík

Helena Weinwurmová s Petrou Nagyovou (foto: archív Petry Nagyovej)

Moje deti si to už povedať nebudú môcť. Odíde naša generácia a tej ďalšej ostanú len knihy, videá ale už nie svedectvá. Mám to šťastie na osobné stretnutia a rozhovory s veľkými ľuďmi, ktorým životy ovplyvnili dva zverské “izmy”.

O príbehu, pobyte v koncentračnom tábore, utrpení pod navonok vyleštenou a čistou, ale v skutočnosti nemilosrdnou a vraždiacou fašistickou čižmou som sa osobne pozhováral s pani Helenkou Weinwurmovou. O dramatických príhodách, pobyte vo väzení a živote pod červeným súknom, ktoré sa tvárilo, že chce dobro pre všetkých, ale v skutočnosti bolo mučivo ťažké pre mnohých, som sa zhováral s veľkým saleziánom Don Ernestom Macákom.

Keď hovorím svojim deťom, aj svojim študentom, alebo trebárs snúbencom, ktorých pripravujeme na manželstvo, alebo len tak kamarátom nejaké vlastné príbehy, niečo, čo ovplyvnilo môj život, čo ma v ňom posunulo ďalej, povzbudilo, alebo naopak sklamalo, je to niečo, čo lezie z človeka automaticky. Je to niečo, čomu sa hovorí autentický, skutočný a niekedy aj silný príbeh. Keď som počúval pani Helenu, alebo Don Ernesta niečo sa mi vpisovalo do mojej pamäti veľkými písmenami. Človek vtedy cíti, že hovoria veľkí ľudia, ktorí prežili …, ktorí prežili to, čo vôbec prežiť nemuseli. Taká neuveriteľne tvrdá a krutá je pre niektorých ľudí pravda. Samozrejme, že to, čomu verím, to, ako som bol vychovávaný ovplyvňuje môj pohľad, ale mimoriadnym spôsobom ho upevnili aj tieto svedectvá. Ani jeden zo spomínaných ľudí tu už nie je. Ale ich príbehy zostali. V knihách. Pani Helena knihu nenapísala, ale po jej smrti osobné stretnutia s ňou a rozhovory s ňou i s jej potomkami vložila do knihy Margareta biela jej osobná priateľka a novinárka Petra Nagyová. A don Ernest? Niekoľko kníh napísaných jeho rukou vyšlo ešte za jeho života.

don Ernest Macák (foto: katolícke noviny)

Dnes sme v situácii, keď na našej politickej scéne silnie strana, ktorá vyrástla na názoroch, ktoré nivočili Európu počas druhej svetovej vojny. V inej, ešte stále najsilnejšej politickej strane sú aj takí, ktorí šíria lži o tom, aké “dobro” sme tu mali po vojne pod hviezdou, kosákom a kladivom.

Mňa nepresvedčia. Nikdy. Naopak, je mi ich ľúto a slzy sa mi tlačia do očí, keď niekto vehementne obhajuje tyraniu, nech už je to tá, či oná. Ja nenadávam. Ale toto nie sú hlupáci, lebo oni poväčšine dobre vedia o čom to bolo. Ich názory sú však poľutovaniahodným cynickým chrapúňstvom, ktorým chcú získať akési politické body. A ich živnou pôdou je naša nevedomosť, do ktorej zasievajú semeno zla.

Momentálne čítam knihu Odsúdení prežiť, ktorá je o troch ženách, ktoré sa tehotné dostali do koncentračného tábora. Nabúchaný chlapík v zelenom saku s kaktusmi v podpazuší ma nepresvedčí, keď mu nedám pôdu nevedomosti a prijatia jeho videnia sveta. Odporúčam prečítať si o Titusovi Zemanovi, Ernestovi Macákovi, Antonovi Srholcovi a ďalších a potom vás už žiaden červený súdruh nikdy nepresvedčí na svoje videnie sveta.

Bude to čím ďalej tým ťažšie. Nebudú svedkovia. Sme povinní o nich písať, pripomínať ich príbehy. Predovšetkým mladej generácii, ktorá je názormi pohrobkov fašizmu, nacizmu, či komunizmu neustále bombardovaná.