Marek Šefčík

V piatok som šiel v noci autom asi o 11-tej po Holíči. Pomaly som sa presúval. Zrazu kukám do zrkadielok – polícia. Blikali ako na Vianoce stromček a v strede som si všimol blikajúce červené STOP. Pomaličky som zatiahol k okraju cesty a zastavil som. Neviem, ako sa v takýchto situáciách správate vy, ale ja sa hneď prehrabávam v myšlienkach a spytujem sa sám seba, že kde sa stala chyba. Prvé – pás. Nezabudol som. Ďalšie – rýchlosť. Šiel som pomalšie ako pomaly. Som si istý. Potom svetlá. Zapnuté, veď palubovku mám vysvietenú. To síce zbadať na prvý pohľad nemôžu, ale ďalšia otázka na seba je, či som si náhodou nezabudol doklady. Raz sa mi stalo, že som si občiansky preložil do igelitového vrecúška, keď som bol bicyklom a potom to ostalo na stole a šiel som autom bez občaňáku. Aj doklady som ale mal so sebou…

Zatiaľ čo som upokojoval vír myšlienok, dvaja policajti sa priblížili k môjmu autu. Spustil som okienko. “Dobrý večer, spravíme kontrolu,” začal zdvorilo ten vyšší, mohutnejší v reflexnom už s nachystaným prístrojom v ruke. “Doklady vás poprosím…” Pomaly som ešte stále lovil, či som sa nejak neprevinil, lebo vyzerali, chlapci, veľmi prísne. Zaváhal som, ale z dokladov som napokon vyhrabal vodičák, potom aj občiansky a postupne som mu ich podal.

Bol som prekvapený, keď zrazu vypustil vetu: “Niečo sa vám nezdá?” “Ale nie, len premýšľam, prečo ste ma zastavili… hľadám syna, mám ho vyzdvihnúť autom.” “Idete tridsiatkou, ležérnou jazdou, ste podozrivý”, ozval sa ten druhý policajt. “Fúknite si,” pokračovala kontrola. Plastový nadstavec, fúkol som. Nezdalo sa mu to. “Znova a slabšie a až pokiaľ vám poviem.” Fúkol som znova a zahlásil som miesto neho “Nula celá nula nula.” Nikdy nepijem alkohol a aj keď je policajtom môj fejs podozrivý, niekedy vidieť prekvapivé reakcie, keď im tam zasvieti nula.

Lenže asi potiaľto by to bolo celé celkom v pohode. Nasledujúcu vetu si chlapík mohol skutočne odpustiť. “”Urazili sme vaše ego, že sme vás zastavili?”
Dofúkal som, vzal som si doklady späť a mal som asi držať hubu. Mne sa však jeho veta zdala mimoriadne nemiestna. Neudržal som sa. “To ako sa so mnou bavíte?” “Čo sa vám nepáči?”, zareagoval.  “Čo mi tu hovoríte o mojom egu? Máte spraviť kontrolu a nie tu rozoberať také veci!” V tej chvíli sa v ňom prebudilo niečo odporné. Šikana. Niekto povie, že som si to zaslúžil, ale ja si to fakt nemyslím. Jeho nemiestne poznámky si predsa nemôže pri bežnej kontrole dovoliť!

“Dobre, tak aby vám nebolo ľúto, spravíme hĺbkovejšiu kontrolu…” a poprosil ďalšie doklady zatiaľ čo jeho kolega už hodnú chvíľku obchádzal moje auto a svietil do každého okna baterkou.

Vyložene šikana a buzerácia. Nič iné.

V piatok som stretol policajta, ktorý ju má v sebe vnútri. Zažil ju určite z jednej či druhej strany v minulosti. Možno nejaké zranenia… Neviem. Keď som mu podal technický a vysvetlil mi, že veľký so sebou nemám nosiť len malý, tak sa stiahol a ďalšie veci už nechcel. Spamätal sa chvalabohu, že prestrelil, stiahol sa, popriali mi ešte pekný večer, nasadli do béžovej Kie s Trnavskou značkou a odišli.

Zajtra ideme prvý deň do školy. Pedagógovia sme chodievali už počas tohto týždňa a práve na našom Gymnáziu v Skalici sme sa bavili o prevencii šikany, o tom, čo máme robiť, keď sa objaví, o tom, ako reagovať a pracovať aby sa neobjavila. Robia to poctivo aj iné školy pretože je to nebezpečná pliaga, ktorá spôsobuje nešťastie i tragédie. Smernice, nariadenia. Neznášam šikanu. Neznášam utrpenie nevinných. Prajem všetkým školákom, aby sa im dostalo úcty, ktorá im patrí zo strany nás pedagógov, zo strany spolužiakov. Aj nám učiteľom prajem, aby sme mali tak uvedomelé deti, ktoré by nešikanovali spolužiakov a ani učiteľov… Lebo žiaľ, aj to sa dnes deje.