Po 10 rokoch…
(zdroj: seniordomterezia.sk)
Dnes sme s Milkou a s Liankou vyšli z kostola a zbadali sme, že jedna pani z Domova dôchodcov sa snaží na invalidnom vozíku prejsť cez prechod pre chodcov na druhú stranu cesty. Jemne zapadla na kraji, kde začína asfalt a nevedela sa svojpomocne pohnúť. Autá zastavili. Už už sme sa stočili, že ideme opačnou stranou domov, ale Milka ju zbadala. “Marek, pomôžme jej.” Priskočil som, zaprel som sa do vozíčka a pretlačil som ju na druhú stranu cesty a napokon až do Domova. “Milka, keď sme už tu, tak poďme na chvíľku k Otovi,” poprosil som, aby sme sa tam zdržali a vyšli ho pozdraviť. Minule sme tam chceli s Liankou ísť, ale stopli nás na vrátnici, lebo tam mali nejakú virózu. Tak sme Otovi nechali len časopis a zanechali preňho pozdrav. Oto je môj kamarát. Už som ho kedysi v niektorom z článkov spomínal. Som predsedom Šachového klubu Holíč od roku 2006 a spolu s Otom sme za tento klub spoločne hrávali. Lenže spájalo nás aj čosi iné ako šachy. Oto mal vždy veľký záujem o našu rodinu. Vždy sa ma vypytoval ako sa majú chlapci, ako manželka. S tou svojou sú rozvedení a mne to vždy pripadalo tak, že sa Oto niekedy cíti sám… V roku 2008 sa nám narodila Lianka a Oto neskrýval záujem ani o ňu. Boli sme len kamaráti, šachisti, ale obaja sme si dobre rozumeli. Stalo sa, že som sa zastavil uňho doma v Kopčanoch na krátku návštevu na bicykli, raz som tam bol aj so synmi a Oto nám napustil čerstvej studenej vody do bidónov. Po jednom z treťoligových šachových zápasov v januári 2009 som zahlásil, že sa teším na obed. Vedel som, že Oto je vlastne sám, tak som sa ho opýtal, či nepríjme moje pozvanie a nenaobeduje sa s nami. Oto, vediac, že sa stretne s našou maličkou dcérkou, túto ponuku prijal.
Bolo na ňom vidno, že má radosť a táto návšteva ešte viac prehĺbila jeho vzťah k našej rodinke. Nepamätám si, že by sme sa stretli a on sa neopýtal na chlapcov a Lianku…
Otovi však skomplikovali život viacnásobné mozgové príhody. Chvíľu ešte šachy hrával súťažne aj po tom, neskôr už to nešlo a napokon som sa dozvedel, že už je v Domove dôchodcov…
Oto podriemkával na posteli. Zaklopali sme, vošli do jeho izby a keď sa prebral a zbadal Lianku, na tvári sa mu rozohral úprimný úsmev. Hneď sa posadil a načahoval k nám ruku, aby nás privítal. Na otvorenom notebooku, ako ináč, bežalo výukové šachové video. Pohybuje sa na vozíčku, veľmi ťažko hovorí, ale mozog je stále v nerušenej prevádzke a nechýba mu ani vtipkovanie…
Pred 10 rokmi…
… a dnes.
Bol vďačný za našu návštevu, ďakoval keď sme odchádzali a sľúbil som mu ďalšiu návštevu. Mali sme dobrý pocit, keď sme od neho odchádzali a veríme, že i jemu sme spravili krajší deň.
Milka v inom Domove dôchodcov pracuje a tvrdí, že mnohí ľudia tam za svojimi blízkymi nechodia. Z rôznych dôvodov. Nemajú čas, nechce sa im, neznášajú ten charakteristický pach na chodbách, nerobí im to dobre. Chcel by som vás všetkých, ktorí čítate tieto riadky, povzbudiť k tomu, aby ste všetko prekonali a šli tam. Sú to ľudia, ktorým často netreba veľa a vyčaríte im krajší deň. Jeden úsmev, objatie, chvíľku s nimi posedieť a podebatovať, možno len chytiť za ruku a pevne stlačiť – “som tu pre teba”. Koľko nás to stojí? Takmer nič. Prekonajme samých seba. Sú to naši kamaráti, príbuzní, mamy, otcovia, dedovia, babičky a … čakajú na nás.