Marek Šefčík

Ešte nie som doliečený a cítim sa voľajaký slabý, ale tento víkend mal byť skúškou výdrže 🙂 V piatok robota, potom ustanovujúce mestské zastupiteľstvo s nie veľmi príjemnými povinnosťami (predpokladal som, že pri mojom protinávrhu ohľadom premršteného platu primátora pôjde do tuhého), potom zo zastupiteľstva do Skalice na stužkovú (sľúbil som oktávanom, že prídem, tak som šiel a pobudol s nimi do nejakej pol druhej). Na piatok by hádam stačilo. Sobota divadlo. V Smrdákoch sme hrali našu Diagnózu život.Rozložiť kulisy, odohrať divadelné predstavenie so snahou o spokojnosť kúpeľného diváka, potom poskladať a naložiť kulisy a techniku do áut, v Popudinských Močidľanoch ju vyložiť a v noci si ľahnúť spať. A čo nedeľa? Zápas v 3.lige s Cíferom. Dnes to bolo obzvlášť náročné so silným súperom navyše s nešťastným koncom, keď som po 5 a pol hodinovom boji prehliadol s niekoľkými sekundami na hodinách záchranu remízy…

Vedel som, že ma všetko toto čaká. S jednou vecou som však nepočítal. S brutálnym zásahom do lebene.

Návrat k sobote. V Smrdákoch sme porozkladali kulisy, až na vypadávajúci istič a jedno svetlo, ktoré nám vypovedalo službu, bolo všetko v poriadku. Za pódiom, poza oponou vzadu sme potrebovali zo šatne prechádzať. Bola tam akási plošina, na ktorú sa dalo po rebríku vyjsť a my sme chodili popod ňu. Zohli sme sa a pekne v predklone to šlo. Ako lekár som mal ísť na scénu vlastne posledný. Kolega, ktorý šiel predo mnou si však zabudol takú dedkovskú paličku, ktorou sa podopieral. Keď vychádzal na scénu, ešte mi povedal – Skoč mi pre paličku. Ja som už mal na sebe dlhý plášť, zapnutý mikrofón, na hlave klobúk a v ruke doktorskú brašňu (tašku). Sklonil som sa a bežal poza pódium pre tú palicu. Zbadal som ju, bola zavesená na operadle stoličky. Ľavou rukou som sa pre ňu natiahol a už už som ju chcel chytiť. Podcenil som však kovovú konštrukciu (íčka), ktorá držala plošinu nad mojou hlavou. Navyše tam bolo prítmie a mal som klobúk. BUM!!! Dostal som takú šupu do lebky, akú už dávno nie. Možno si to viete predstaviť. Radostne sa v rýchlosti naťahujete za palicou, nemyslíte na nič len na to, že ju rýchle zanesiete kolegovi, troška podvihnete hlavu a TRESK! Ruky mi zotrvačnosťou natiahlo dopredu, taška mi vypadla, nohy spravili ešte krok, ale hlavu zastavilo nekompromisné železo, ktoré neuhlo ani o kúsok. Nohy mi to vyhodilo do vzduchu a zacítil som nepríjemné cvaknutie zubov. Udrel som si chrbát a hlavu vzadu o dlážku. Ležal som tam. Chytro som sa spamätal, vzal so zaťatými zubami paličku a podal som ju kolegovi. Potom som riešil seba. Chytil som si hlavu v mieste úderu. Preliačina ale nie krv. Zodraté, podliate, ale nie tečúce. Vďaka klobúku som sa vyhol tržnej rane. Vyzliekol som si plášť, oprášil ho od špiny, chytro sa otrepal a poďme hrať divadlo. Ešte som zvolal na Pána Boha, aby mi pomohol svojim Duchom, lebo bude na tom javisku zle. Cítil som veľkú bolesť hlavy ale nesmel som to dať na sebe znať. Úvodnú pieseň som odspieval, sadol si na stoličku a začul z publika potlesk a dokonca slovo “bravóóó”.

Hodinové prvé dejstvo sme odohrali, ľudia sa bavili, smiali. Občas som si prešiel rukou po hlave. Vyzeralo to prirodzene, lebo to lekár pri riešení pacientov občas spraviť môže. Mokvalo mi to. Navrela mi tam aj bozuľa. Nikto si snáď nič nevšimol. Neskôr, keď som to kolegom divadelníkom hovoril, Milka mi povedala, že začula buchot spoza opony…

Dohrali sme aj druhé dejstvo, mali potlesk, že sme sa museli na javisko ešte raz vrátiť. A potom sme sa zhovárali so staršou  divadelníčkou, dcérou pána režiséra Blahu, ktorá tam práve bola v kúpeľoch a prišla sa na nás pozrieť. Pochválila nás, že na to, že sme amatéri, ochotníci, tak je to výborné. Spomenula, že niektoré pauzičky pôsobili občas rušivo, ale páčili sa jej herecké výkony a medzi iným spomenula, že je super, že viem o čom spievam, že som sa zžil s textom, že to bolo precítené. Hladkal som si boľačku na hlave a zrazu som zacítil, ako mi prechádza bolesť. Pán Boh ma asi chcel troška prebrať šupou do hlavy, aby som nespyšnel, ale napriek tomu ma tam nenechal ležať (hoci sa to mohlo ľahko stať), ale postavil ma na nohy. Zveril som mu svoj výkon do rúk a on mi dal silu a poslal tohto anjela, ktorý kričal bravóóó.

Nie naše vlastné sily, ale jeho pomoc je to najdôležitejšie na čo sa treba spoľahnúť. deň čo deň si to musíme uvedomovať. Sme zraniteľní. Ako také muchy. Dnes som si pri šachovej partii počas viac ako piatich hodín neraz hladkal tú svoju boľačku v preriedených vlasoch. Bože, Bože… čo to len so mnou stváraš? 🙂