Krehká kvetinka
(ephoto.sk, autor: Jenda)
Včera som suploval v jednej triede za kolegyňu. Pani riaditeľka ma poprosila, či by som nezašiel so žiakmi oproti cez cestu. Pri knižnici v Skalici sa konal slávnostný akt položenia venca. Pamätná tabuľa tých, ktorých v minulosti režim utláčal, prenasledoval. Figuruje na nej meno skromného, pokorného, charizmatického, významného Skalického rodáka. Kedysi, keď som ešte učil na Gymnáziu Jána Bosca v Šaštíne-Strážach, prišiel tam na návštevu. Kedysi dávno, dávno tam študoval. Bol salezián, kňaz. Pamätám si jeho nadhľad, keď som s ním hovoril. Prišla reč aj na uránové bane v Jáchymove, aj na režim ako taký. Povedal, že on sa na nikoho nehnevá, odpustil, a že Boh dáva aj tomuto utrpeniu zmysel. A dodal, že je šťastný, že mu bolo dopriate dožiť sa slobody. Anton Srholec využil život v slobode na aktívnu pomoc najslabším, najzraniteľnejším, ľuďom, nad ktorými mnohí zlomili palicu, ľuďom, ktorí žijú doslova na okraji spoločnosti. Bezdomovci mali v Antonovi Srholcovi útechu i domov…
Položenie venca, slávnostné príhovory, úryvok z knihy, ktorú napísal Anton Srholec a všetko napokon ukončila hymna. Pri jej tónoch som myslel na ostnaté drôty a utrpenie tých, ktorí nám Slobodu vybojovali…
Prišiel som do triedy. Sadol si a čakal na žiakov. Postupne zo šatne prichádzali, niektorí si vybavovali správy na mobiloch, iní si vytiahli nejaké jedlo na posilnenie… Došli aj poslední. Oslovil som ich, odložili desiatu i mobil. Narodili sa v roku 2002. Opýtal som sa ich, či si vedia dosť dobre predstaviť, čo sa dialo pred rokom 1989…
Povedal som im, ako som bol vtiahnutý do “deja” udalostí, ktoré odštartoval 17.november 1989. Sledoval som na čiernobielom televízore ako 11 ročný chlapec s otcom udalostí z námestí, správy, všetko vtedy dostupné. Nerozumel som tomu dosť dobre ale otec mi veci vysvetľoval. Na vetrovke, na saku, na kabáte nosieval trikolóru v tvare véčka, hovoril o “Verejnosti proti násiliu”, chodil na všelijaké stretnutia…
17.novembra 1989 ľudia vybojovali na námestiach slobodu. Vtedy sa začala rodiť. Položil som tým šikovným, mladým ľuďom otázku – “Čo je podľa vás sloboda?” Anton Srholec sa tešil z toho, že sa jej dožil. Čo to teda je?
Niektorí tvrdili, že je to “voľnosť”, že si môžme robiť čo chceme a podobne. Vyzval som jedného z nich a on povedal, že sloboda je “ak nie sme obmedzovaní”. Začal som im oponovať. Ty nie si slobodný? Položil som ti otázku, tebe sa možno nechce odpovedať, ja ťa teda obmedzujem. Nežiješ v slobode? Voľnosť, o ktorej ste hovorili sa skôr podobá anarchii. Dostal som hneď otázku – Čo je to anarchia? No to je presne to, že si môžme robiť čo chceme, že si môžme voľne robiť čo v tej chvíli uznáme za vhodné. Nič nás neobmedzuje.
Naopak, sloboda by mala ísť ruka v ruke s demokraciou. Naša spoločnosť potrebuje zákony, ktorými sa treba riadiť. prestúpenie zákona by malo vyžadovať sankcie… Ale to predsa neneguje slobodu.
Hovoril som im, ako jeden policajt (v civile) stál kedysi pod Levočskou horou a zapisoval ľudí, ktorí prišli na púť. Nie všetkých, samozrejme, ale len tých, ktorých poznal, predovšetkým tých, ktorí zastávali posty vtedy nezlučiteľné s otvoreným prejavom viery v Boha. Napríklad učiteľov. A potom ten svoj zoznam posunul na vyššie posty… No a tí, ktorí sa na ňom nachádzali, mali z toho problémy. Dochádzalo aj k strate konkrétneho zamestnania, alebo k iným postihom. Prípadne trpela aj celá rodina. Rozsievanie strachu a nedôvery medzi ľudí bolo základným hnojivom, ktorým infikovali spoločnosť, aby sa im lepšie “pracovalo”.
Predostrel som im veľmi zjednodušenú, ale podľa môjho názoru, trefnú a výstižnú definíciu slobody. “Sloboda je možnosť konať dobro!” Ak ja chcem ísť napríklad do kostola, nikomu tým neubližujem, nerobím nič zlé a ak mi v tom niekto bráni, tak mi znemožňuje konať dobro.
V roku 1989 sa to všetko začalo rodiť. Lenže vybojovať neznamená získať navždy. Aj dnes sú ľudia, mocní, politici na akejkoľvek úrovni, ktorí si nectia slobodu a snažia sa ju pridusiť. Rozsievajú strach a zasievajú medzi ľudí nedôveru. Je nutné, aby bolo čoraz viac nebojácnych ľudí, ktorí bojujú za pravdu, dokážu sa postaviť neprávosti a zlu čelom, dokážu pomáhať slabším a ctia si dosiahnutú slobodu rovnako, ako to robil Tonko Srholec.
Sloboda je krehká kvetinka. Nádherná, voňavá, krásna. Treba ju pravidelne zalievať našou láskou, porozumením, toleranciou, ale treba ju aj chrániť pred burinou arogancie moci. Nevšímať si túto burinu by bola obrovská chyba. Prerástla by cez kvetinku a zadusila by ju. Treba preto upozorňovať na zlo plaziace sa okolo tejto kvetinky a v extrémnych prípadoch nabrať odvahu aj k hrdinským činom.
(Napísané s vďačnosťou všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomohli vybojovať slobodu vtedy a tým, ktorí ju chránia a bojujú za jej vzrast aj dnes.)