Marek Šefčík

Prológ

Od stredy večera sme mali návštevu. Od štvrtka do soboty bol 10.ročník Cibula Festu. V piatok bola slávnosť, keď sa na svojej ceste z Olomouca do Rakúska na chvíľu zastavili v Kopčanoch relikvie svätice. To a mnoho ďalšieho sa zmiešalo dohromady a zapisovalo do nášho vnútra zážitky, ktoré sa už menia na spomienky. Čo v nás ostáva?

Diel prvý Raťafák Plachta

Štvrtok. Začiatok festivalu. Oliver s Markom pracovali na prípravách Cibula Festu už niekoľko dní. Prišli k nám na návštevu dedko, babka, Nina a Vanesa. Tešili sme sa na Cibula Fest. Po upršanej strede prišiel štvrtok a s ním aj vietor, ktorý vysušil blato a trávnatú plochu letiska v Holíči. Počasie nám prialo, ide sa na to! Nestihli sme úplne všetko v programe. Začali sme koncertom kapely Hrdza. Asi sa nedá v hudbe hovoriť o objektívnom názore, lebo každému sa páči čosi iné, ale ja som si prišiel na svoje. Majú speváčku, ktorá má korene na Ukrajine, žije v Krakove a dokáže spievať poľsky, ukrajinsky, rusky, rusínsky a slovensky. Elektrická gitara, bubny v kombinácii s husličkami, či akordeónom je výborne namiešaný kokteil tejto hudobnej skupiny z Prešova. Ľudová nôta s rockovými prvkami – to ja môžem.

Po nich sa na pódiu objavili Kollárovci. Chlapi z východu, z Kolačkova spustili svoje hity a nielen Marišu s nimi spievalo a bavilo sa celé letisko. Chlapci si nevšimli, že tu sa na “l” v slove cibula mekčeň nedáva a niekoľko krát vylúdili Záhorákom úsmevy, keď ľúbozvučne a mäkko zopakovali “Cibuľa Fest”. Hrali svoje hity, ktoré vychádzajú aj z ľudovej tvorby a dokázali neraz rozskákať dav. Keď uvádzali Goraľsku hymnu, jemnu ťahavú skladbu, spomenuli, že je to pieseň, ktorú mal veľmi rád dnes už svätý Ján Pavol II. Keď sa s Cibulákom lúčili, priali všetkým lásku, šťastie,… a “hlavne Božie požehnanie”. No, úprimne poviem, že nie každému sa spomienka na pápeža, či prianie požehnania páčilo. Ale mne sa páčilo to, že aj na svetskom festivale, si Kollárovci zachovali svoju tvár a hrdo vyznali, odkiaľ ich korene čerpajú výživu svojho života…
Po nich sa prihnalo na pódium zoskupenie Žlutý pes a na svoje si prišli pamätníci. Môj pohľad na nich je, že sú v celkom dobrej kondícii a aj hudba týchto Pražákov má svoju šťavu. Vyvrcholením večera mala byť polnoc. Chystali sa Horkýže Slíže. Kedysi dávno, v čase keď som končil strednú školu a stal som sa vysokoškolákom, sme revali na diskotékach – “Horí ti maštaľ!” a podobné veselé slová bláznivých songov nitrianskej kapely. Vystúpali v popularite vysoko a aj keď sa, z času na čas, v ich pesničkách objavilo niečo, čo ma vyrušilo, melodickosť, veselosť a chytľavosť tých skladieb ma oslovovala. Lenže čas pokročil a títo páni sa v snahe zaujať neskutočne zvulgarizovali. A nie len slovami… Priznávam, mal som obavy ako to dopadne, ale chcel som ich vidieť, lebo som ich nikdy naživo nevidel. Nazvučili to omnoho silnejšie ako predchádzajúci interpréti. Ohlušujúco až tak, že sa zo skladieb vytratila melodickosť a niekedy ani nebolo možné identifikovať o akú pieseň ide, nie to si ešte s nimi spievať (to mi potvrdil aj o generáciu mladší Oliver). Prvú polovicu koncertu navyše líder kapely preskákal na pódiu zahalený iba nejakou zelenou plachtou či osuškou či čo to vlastne bolo. Mal to zauzlované na boku a pri skákaní držal v jednej ruke mikrofón a druhou sa (prepáčte) pridržiaval medzi nohami, aby mu spod tej plachty čosi nevykuklo. Sorry, zabudol som – na hlave mal ešte nejakú železničiarsku čiapku. “Zaujal” vulgárnym slovníkom i vystupovaním. Počas jeho trápností sme sa postupne so štvrtkovým Cibulákom rozlúčili…
V piatok som si pri kapele Hoten Toten zaspomínal na svoje vysokoškolské časy, keď som ich počúval. Peknú šou nachystali návštevníkom aj legendárni Nemci Alphaville. Po nich však prišla čerešnička pre mňa a keď som sa obzrel okolo seba, tak aj pre mnohých ďalších. Helenine Oči z Prešova to na pódiu i v dave rozpumpovali neskutočne. Takto si ja predstavujem zábavu na koncerte. Paráááda. A ešte sme absolvovali aj ten extrémny kolotoč Extreme. Aj otec sa dal nahovoriť :). Aj v sobotu sme šli, ale kvôli počasiu sme to predčasne vzdali. Gladiátor. Aj keď to nie je moje obľúbené sústo, chválim za koncert, súzvuk s ľuďmi, náladu… Pred dažďom sme sa schovali do Cool arény. Asi je to na festivaloch štandard, ale ja toto nemusím. Reper, ktorý má v pravej ruke mikrofón, v ľavej fľašu vodky a z úst chŕli takú hnilobu, že sa človek musí hanbiť, nie je nič pre mňa…
Asi to je na každom festivale tak. V mori toho, čo sa nám ponúka, si musíme a aj máme vyberať. Len netreba stratiť rozlišovaciu schopnosť…

Diel druhý Relikvie

Vedeli sme, že v piatok o tretej popoludní je akcia pri našom obľúbenom kostolíku, ktorý nazývame zjednodušene Margitka. Kostolík sv. Margity Antiochijskej prenáša dotyk s dejinami viac ako jedného tisícročia a spája nás tak s našimi predkami z čias sv. Cyrila a Metoda. Návšteva relikvií svätice, ktorej je kostolík zasvätený, je významnou udalosťou v jeho dejinách. Omša, ktorú slúžil bratislavský eparcha Peter Rusnák bola, pre nás, netradičná. Išlo totiž o gréckokatolícky obrad spojený s tradičnými staroslovienskymi spevmi, ktoré dotvárali celú atmosféru. Kdesi v pozadí sa ozývala aj hudba z niekoľko kilometrov vzdialeného letiska z Cibula Festu…

Dáždniky v úlohe slnečníkov výborne poslúžili niekoľkým stovkám tých, ktorí si prišli uctiť relikvie svätice. Horákovci navarili guľáš a podávali ľuďom občerstvenie. Nebolo treba platiť, bol to dar od ich rodiny. Akcia bola spojená aj s aktivitou “Za život”. Bolo to logické, keďže sv. Margita bola pannou, ktorá si zvolila v mladučkom veku radšej smrť ako hriech. Prihovorili sa nám teda aj aktivisti, ktorí svoju energiu venujú praktickej pomoci tehotným ženám i ženám, ktoré sa po potrate trápia a oslovia ich.

Ešte počas omše, v homílii, odzneli veľmi silné slová eparchu Petra Rusnáka, ktorý hovoril o moci. O túžbe po moci. O tom, ako niekoho opantá moc a nastáva diktatúra moci. Tí ľudia chcú, aby iní konali tak, ako chcú oni. Keď sú nečestní, keď kradnú, keď hrešia, potom to vydávajú za normu a ostatní si z nich berú príklad. Často sa také správanie stáva v očiach ľudí normálnym – hovoril eparcha. Hriech bude vždy hriechom, zlo zlom – dodal. Ide o náš postoj. Ide o to, ako sa my k zlu postavíme. Svätá Margita obetovala aj vlastný život, aby ukázala, že odmieta zlo.
Dotkol som sa úlomku kostičky svätice. Prosil som ju za svoju rodinu. A môjho vnútra sa dotkol Vladyka Peter Rusnák – pokora je správnou cestou, nie pýcha…

Epilóg

Ostáva vo mne množstvo spomienok, aj bláznovstvá Cibula Festu. Som rád, že sme tam boli. Viem si ešte vybrať. Ale balzamom na moju dušu bolo to piatkové popoludnie pri Margitke.
Tisícky fanúšikov plytkej kapely s lídrom Raťafákom Plachtom, ktorý nemá čo ponúknuť, lebo sám je na plytčine, kontrastuje s niekoľkými stovkami ľudí, ktorí majú hĺbku srdca a stoja pri úlomku kostičky svätej panny Margity. Blázni? Tak teraz ktorí?
Ja sám som bláznom a pod pódiom napríklad počas koncertu Helenine Oči som sa vyskákal a vyspieval dosýta. Ale stroho zahalený, vulgárny Raťafák ma vyhnal kdesi do úzadia… Ja však chcem byť aj bláznom v inom zmysle slova. Nech si hovorí kto chce čo chce, moje korene čerpajú energiu pre život tam, kde aj korene môjho otca. Napríklad aj z odkazu, ktorý v sebe nesie ten malý úlomok kostičky…