Marek Šefčík

cesta nasa, kam nas vedies? (foto: fotokrajina.cz)

Jeden známy bol riaditeľom v istej väčšej firme. Nebol majiteľom, “iba” riaditeľom. Darilo sa mu. Aj tej firme. Majiteľ firmy, chlap s nemalým majetkom, mu dôveroval. Lenže ten môj známy, ktorého tu nebudem menovať, situáciu zneužil. Neviem, ako by som to povedal miernejšie, pretože to ani veľmi nejde, tak to poviem tak, ako to bolo. Kradol. Keď vyšli na povrch nejaké podozrenia, tak to všelijako zaobaľoval, ale furt sa dokázal nejako vykrútiť. Bolo mi to divné, ako keby nemal svedomie. Majiteľ firmy videl zisky a najskôr neriešil či to je toľko, alebo dvojnásobne viac. Lenže aj zamestnanci firmy si všimli, že niečo nie je v poriadku. Firma prosperovala navonok, ale oni ten profit veľmi necítili… A narastala nespokojnosť. Aj majiteľovi firmy sa donieslo, že čosi nie je s kostolným poriadkom a na riaditeľa si posvietil. Napätie narastalo. Po firme sa pošuškávalo všeličo o nemorálnom a skazenom riaditeľovi. Okaté prešľapy, arogantné správanie… proste všetko mu prechádzalo. Jeden zo zamestnancov odhalil niektoré jeho krádeže a plánoval s tým ísť za majiteľom. Riaditeľ sa to dozvedel. Mal medzi zamestnancami špicľov, ktorým čo-to z nakradnutého podhodil a oni mu za to donášali. Jeden z takýchto bol aj esbeeskár. V kancelárii riaditeľa boli zatvorené dvere. Bolo po pracovnej dobe. Na koberček bol pozvaný ten nespokojný zamestnanec. Okrem neho bol za tými dverami aj riaditeľ a ten hrubokrký esbeeskár. To, čo sa tam odohralo sa ťažko píše. Dostal po “hube” päsťami toľko, že upadol do bezvedomia. Esbeeskar ho prebral, ale potom ho bil ďalej. Hlava-nehlava, ako zmyslov zbavený. Riaditeľ sa len prizeral a utrúsil len – Veď ty vieš za čo! – a upravil si pri tom uzol kravaty.

Na druhý deň prišli do práce všetci traja. Hrubokrký stál kdesi pri vchode do firmy a tváril sa, že sa ho to netýka. Riaditeľ bohorovne kráčal medzi zamestnancami a ten dobitý človek s modrinami, nevidiac na jedno oko ledva stál za pásom. Zopár odvážnych zamestnancov to už nemohlo vydržať. Zdvihli svoje hlasy, a zhromaždili sa pred kanceláriou riaditeľa. Áno, aj si cvrkol, keď to videl. Telefónoval majiteľovi firmy a pýtal sa čo má robiť. Vidíš? – ozvalo sa na druhej strane. Varoval som ťa, ale nedal si si povedať. Musíš sám vymyslieť, ako z toho von. Riaditeľ sa zamyslel a vyšpekuloval plán – Vieš čo? Ja asi odstúpim. Ale dovoľ mi na moje miesto dosadiť môjho zástupcu… Odpoveď majiteľa nedýchala spokojnosťou – No, nie som s tým úplne stotožnený. Nerobil tiež tú nedobrú krv vo firme s tebou? Nie, nie – vykrúcal sa riaditeľ – ver mi, ľudia sa upokoja a firma pôjde ďalej. Vydrž ešte dva roky. Potom je výberové konanie na riaditeľa, tak uvidíme… Aj keď majiteľ nebol naklonený takémuto riešeniu situácie, nechcel ísť proti stanovám o voľbe vedenia firmy, ktoré boli stále platné.

Zástupca s riaditeľom si teda vymenili úlohy. A čo robili počas tých dvoch rokov, ktoré dostali ako bonus? Nestarali sa o firmu ani toľko, ako predtým. Aj keď kradli naďalej, robili to ešte sofistikovanejšie, aby im nikto nič nedokázal. Lenže tú najdôležitejšiu úlohu, ktorú si stanovili na nasledujúce dva roky pomenovali krycím názvom “Zaorávanie”. Jednoducho predovšetkým “zaorávali” všetky dôkazy i podozrenia, aby sa po dvoch rokoch nikto nemohol dostať k ničomu takému, čo by im zlomilo väz. Basy sa báli ako čert svätenej vody a tie dva roky navyše vo vedení firmy im prišli mimoriadne vhod. Teraz ešte stále plynú tie dva roky. Sú zabezpečení finančne. Aj ich rodiny. O svedomí sa nebavme. To už dávno stratili. No a teraz pracujú na tom, aby si mohli užívať na slobodičke, slobode. Zaorávajú.

(Podobnosť tohto fiktívneho príbehu s tým, čo sa deje v jednej krajinke v strede Európy je čisto náhodná.)