Sedemnásty november
(foto: mindfulelement.com)
Vstupujeme do týždňa, v ktorom nás čaká dôležitý sviatok. Deň boja za slobodu a demokraciu. Má dômyselný názov. Nie Deň vybojovania slobody a demokracie, ale neustáleho boja. Vybojovali sme si slobodu i demokraciu, no nemožno spasívnieť. Furt treba bojovať.
Niekto povie, že sa mu nezdá, že žijeme v demokracii a už vôbec nie sme slobodní. Ale mne sa zdá. To, čo bolo pred osemdesiatymdeviatym a po ňom, je obrovský rozdiel. Velikánsky. Nemožno to ani porovnávať… Problém, s ktorým sa neustále potýkame, problém, ktorý sa nás drží ako nejaká popínavá rastlina a znemožňuje nám “vychutnať si” to, čo máme, je niekde inde.
Predstavme si mesto, v ktorom už nejedno volebné obdobie primátorčí pán, ktorý bol trestne stíhaný, ba dokonca sedel v chládku za “kšefty s naftou”. Nie je to chybou demokracie, že je práve on primátorom. Naopak. Je to výsledkom demokracie. Nikto iný za to nemôže, len obyvatelia tohto mesta, pretože oni mu dali svoje hlasy a dôveru v komunálnych voľbách. Alebo si predstavte krajinu, ktorú riadi súdruh priemer, ktorý spojil Košice s Bratislavou diaľnicou do roku 2010 a v roku 2014 už dávno nebol v politike. Má červenú minulosť, je sľubotechnou na kolieskach a nie napriek demokracii, ale práve vďaka demokracii, už nejaký ten rok vládne. Aj on sa teší opakovanej podpore občanov prejavenej v slobodných voľbách. Takto by sa dalo pokračovať a vyberať ďalšie podobné príklady.
Demokracia má svoje úskalia. Voliť môže každý. Ten, kto sa o veci verejné zaujíma, ale aj ten, ktorý to má v paži. Ten, ktorý premýšľa i ten, ktorý volí, ako mu povie niekto iný. Dokonca som sa od jedného primátora dozvedel, že v nedávnych župných voľbách mohli voliť aj nesvojprávni ľudia. Teda takí, ktorí už nedokážu sami za seba rozhodovať, z rôznych, predovšetkým zdravotných, dôvodov…
Chýba nám sloboda a demokracia? Myslím, že nie. Môžme veci ovplyvňovať takým, či onakým spôsobom. Ak chceme. Ak nie, máme slobodu, môžme teda ostať pasívni a sedieť doma na riti gauči a nadávať pred telkou.
V rôznych situáciách vidno, že sa síce tvárime slobodne, ale, ak ide do tuhého, nie sme schopní sa ozvať. Nedokážeme zabojovať. Bojíme sa, že niečo stratíme. Máme problém zastať sa niekoho proti väčšine. A príklady? Nemusíte mať radi Igora Matoviča. Ja však s jeho konaním súhlasím. Nebojí sa ozvať, protestovať. Ak s niečim nesúhlasí, ak sa deje neprávosť a krivda. Koľko “teliat” sedí v našom parlamente?! Neozvú sa, iba si to tam odsedia. Nezaujíma ich spravodlivosť, pravda, iba vlastný účet. A čo mesto? Poslanci. Súhlasíme a ak nesúhlasíme, tak mlčíme? Podržíme starostu, či primátora, nech máme pohodlný pobyt na poslaneckej stoličke?
Máme slobodu i demokraciu. Môžme sa ozvať, môžme voliť, môžme bojovať za pravdu i spravodlivosť. Máme tú možnosť. Ale ak nám svedomie diktuje “Ozvi sa, zasiahni, bojuj!” a my jeho hlas potlačíme, tak nám chýba ODVAHA.
Bojujme sami so sebou proti vlastnému strachu a budeme môcť okúsiť tú pravú SLOBODU a DEMOKRACIU.