Včerajšia kontrola sa zaobišla bez ďalšieho prepichovania, ale boľavé preplachovanie sprevádzané vysokými, žalostnými tónmi nášho zlatíčka tam boli. Milka s Liankou bola vnútri a ja som zostal v čakárni. Teda vyšiel som si sadnúť na chodbu, hlavu som si držal v dlaniach a zvláštny druh bolesti a bezmocnosti mi vytlačil slzu z oka. Neviem to dosť dobre opísať, ale bez váhania by som nastavil namiesto nej svoje uši. Liana kričala dlho a ja som prosil Boha, aby to čím skôr prešlo…

Prešlo to. Lianka po nejakej chvíli nahodila aj ten svoj úprimný, čarovný úsmev a už bolo dobre. Dúfam, že nadlho.

Presunuli sme sa do obchodného centra. Potrebovali sme totiž nejakú pláštenku na zakrytie kočiara pre prípady náhlej zmeny počasia. Stojí to nejakých 200 až 250 bývalých korún. Predavačka nám ukázala jeden univerzálny typ, ktorý sme priamo na mieste vyskúšali. Bol veľmi veľký. Hovorila, že by sa to dalo nejako upraviť, ale… nechali sme to tak. A ona na to – Máme ešte jeden, na úplne iné typy kočiarov, ale vyskúšajte, možno bude pasovať viac… Skúsili sme. Bol menší a chcelo by to tiež nejaké úpravy. A ten stojí koľko? – opýtal som sa. Ten vám dám zadarmo – odvetila. Je to z jedného kočiara, ktorý tu už nemáme. Ja budem mať dobrý pocit a vám to pomôže. Takto výhodne sme už dávno nenakúpili. Za dobrý pocit…

Chcem poďakovať lekárom, ktorí nám pomáhajú i keď nás to stojí nejakú tú slzu a bolesť. Všetkým detičkám prajem, nech túto ich pomoc potrebujú čo najmenej.

A chcem poďakovať aj tej predavačke a dobrým ľuďom, ktorí dokážu človeka pohladiť. Pomôcť, predať za dobrý pocit. A prajem im všetkým, nech ich ten dobrý pocit hreje dlho, dlho.

Deň pokračoval … a večer a v noci som zažil ďalšie zaujímavé veci – lúčili sme sa s našimi maturantmi. Blahoželám im a prajem im, nech vykročia do života smelo a nech sa aj oni stanú “lekármi” pre svojich blížnych a “predavačmi” za dobrý pocit.