So slnečnicami
pod slnecnikom na myjave
Pocit slobody. Iba ja sám so svojimi myšlienkami. Vybral som sa na bicykli preč. Nemal som tentokrát naplánovanú trasu. Šiel som preč. Sadal som si na bicykel, zacvakol tretry do pedálov, rozkrútil to a stále som nevedel, kam pôjdem. Vedel som len, že chcem zhltnúť viac ako 100 kilometrov, byť so sebou samým.Z Holíča som sa vybral smerom na Senicu. Odbočil som na Rovensko, lízol Senicu a šinul si to cez Sobotište na Vrbovce. Chcel som kopce. A tam sú. Tesne pred hranicami s Českom, v časti Vrboviec Šance, som odbočil vpravo. Na Myjavu. Vedel som, že tam je 12%-ná, ale aj šťavnatá 17%-ná, nie krátka, chuťovka. Medzi stromami v šume stromov sa Slniečko na chvíľku schovalo, ale z kečky sa v takom kopci parí tak či tak. Fyzická záťaž sa dá premôcť nepremýšľaním o bolesti, ale surfovaním po iných stránkach v hrkálke. Kolesá pomaličky odhryzávali zo strmej asfaltovej cesty, zatiaľ čo kurzor klikal a prechádzal po križovatkách šedej mozgovej kôry. Odbočil aj k práci, ale chytro sa spamätal a vrátil sa na rázcestie a zabočil k príjemnejším zákutiam. Rodinka, manželka, deti… Nejdem len za nosom tam. Chcem spraviť okruh. Stále. Chcem sa vždy vrátiť späť tam, kde som začal. Domov. A nechcem byť rovnaký, ale vyvetraný, obnovený, popremýšľaný a znova naštartovaný žiť pre nich.
Z kopca zjazd do mesta. Sedemdesiatka … brzdy. Radšej. Asfalt je asfalt a málokedy odpúšťa. 🙂 Posledný dúšok vody. Väčšina zmrzlinárov je v pohode. Aj ten na Myjave. Doplnil mi vodu, usmial sa. Akú by ste si dali vy? Ja som na spodok volil čokoládovú na energiu a na vrch kopček osviežujúcej. Lesné plody.
Po chvíľke už som znova trápil svoj zadok na tom lízatku a prekonával hrbky medzi Myjavou a Brezovou pod Bradlom. Z Brezovej som si to namieril na Jablonicu a potom už rovno domov. Senica a Holíč…
Slnečnice sú na poliach už také smutné, suché, čakajúce na odovzdanie toho, čo priniesli. Ale na mňa sa, po 110 kilometroch v sedle, pár kilometrov pred Holíčom, vyzývavo usmievalo pár takých sviežich, žltučkých. Vyrástli neskôr, mimo poľa, vedľa cesty zo zatúlaných zŕn. Premýšľal som o dvoch mojich Slnečniciach, ktoré mám doma. A neodolal som. Zosadol som z bicykla a urval som jednu malú a jednu veľkú. Ešte sme slnečnice doma v zajatí, vo vázach, nemali. A pekné sú. Rovnako, ako tie dve, ktoré mám doma stále. Vlastne, tie moje sú ešte 100 násobne krajšie. Ďakujem Bohu za to, že ich mám.
Myslíte si, že tí blázni, ktorí sa preháňajú po cestách na bicykloch iba tak sami, sú skutočne sami? Možno. Ale ja určite nie. Som rád so svojimi myšlienkami. Som rád, keď mi v hrkálke počas tých asfaltových kilometrov rozkvitnú napríklad aj tie moje Slnečnice 🙂
slnecnice a Slnecnice
Venované nevädnúcim Slnečniciam manželke Milke a dcérke Lianke.