Marek Šefčík

Keď som s perfektnou partiou zdolal Východnú Vysokú, vedel som, že o tom niečo napíšem. Aj sa tak stalo v predošlom článku. Ale nedá mi nenapísať ešte jeden krátky príspevok, ktorý sa spája so spomínaným turistickým zážitkom.

Keď som zahlásil deň predtým, že vstávame o štvrtej, aby sme o šiestej už kráčali do kopcov, zožal som všeobecné posmešky. Lenže ja som to myslel vážne. Malo opäť pražiť Slnko jak divé a hrozilo, že už len pohľad na teplomer bude vyvolávať menší úpal. Bolo treba vyštartovať ešte skôr ako skoro. Obeta. Večer ľahnúť do postele skôr? To je problém. A s tým súvisí nepohoda pri rannom prebúdzaní. Ani u nás to nebolo ináč. Ibaže sme sa dohodli, chceli sme ísť na dlhý turistický pochod a iná cesta nebola. Nevstať skoro znamenalo neskôr sa trápiť ešte viac…

Síce, mohli sme drichmať a nikam neísť… Prevážila však túžba po dobrodružstve.

Ak chce človek niečo dosiahnuť, zažiť, musí niečo obetovať. Musí sa zaprieť a prežiť trocha nepohody. Viem, sú aj zážitky, ktoré nás až tak veľa nestoja, ale tie nie sú o tom istom. Niečo prekonať, namáhať sa, možno trápiť a tak zvládnuť cestu až po vytúžený cieľ, je, podľa mňa, úplne iná, dovolím si tvrdiť lepšia, káva. Často počúvam, že deti si dnes nevedia vážiť ani toto, ani tamto, všetko majú, nič si nemusia vybojovať… Áno, nedokážu ohodnotiť veci, lebo im iba tak padajú do lona. A so zážitkami je to podobné. Môžme ich zaviesť do zábavného parku, kúpiť im zmrzlinu, chipsy, cukrovú vatu, kofolu, či džúsik a večer, večer možno nebudú schopné povedať ani ďakujem. Všetok ten servis berú automaticky. Zvykli si.

Marek s Oliverom budú ešte dlho spomínať na to, ako 10 roční svišti vyliezli s mamou, otcom, s babkou a dedom, na Slavkovský štít. Veľa nás to nestálo. Vlastne áno. Veľké úsilie, aby sme sa tam vyškriabali. A Horalky, ktoré sme si hore rozbalili, chutili sladšie, ako zmrzlina s cukrovou vatou v lunaparku dohromady. Pamätám si ešte Oliverovu slzičku, keď som mu jeho Horalky schoval medzi skaly…

Aj teraz to nebolo med lízať. Chlapci už majú 14 a možno už čoskoro nebudú až tak chcieť chodiť na výlety s rodičmi. Ja však viem, že to, čo si na tých skalách oddreli, to, čo nemajú len tak, zadarmo, si budú pamätať ešte dlho.

Po zostupe z Východnej Vysokej sme sa nalodili do dvoch áut v Tatranskej Polianke a šinuli si to z Tatier do Bijacoviec. Z Popradu pekne po diaľnici. Unavení boli všetci, veď sme vstávali o štvrtej ráno a na Slnku sme sa vypekali až do piatej popoludní. Nemám fotozáznam z Jarovho auta, ale asi tam bola podobná situácia. V mojom aute to na diaľnici akosi podozrivo stíchlo. Myslím, že som mal pusteného Paľa Hamela a aj jeho gitara asi prispela k zalomeniu posádky. Vtedy som si uvedomil, že to bola fuška. A poriadna. Nikto však nereptal. Naopak, každý sa tešil z toho, že bol, že to zvládol.

V mojom aute vzniklo pár fotiek, za ktoré sa otcovi, mame, Milke i Vaneske ospravedlňujem. Ale je to také perfektné, také milé a má to takú hlbokú výpovednú hodnotu, že som to nemohol nezverejniť. Tá fotečka podčiarkuje slová v tomto článku. A rehotali sme sa na nej, až nám tiekli slzy. Malo to ostať utajené, ale neovládol som sa a musel som to na svojom blogu zvečniť. Ešte raz prepáčte… ale nedokázal som to vymazať 🙂

Sladúčko sladko snívajú svoje sny. To krásne, čo sa nám zapísalo do spomienok, za tú námahu iste stálo.

PS: Pozdravujem Hanku, Mareka, Olivera a Alexa v druhom aute. Jaro šoféroval, tak ten asi nespal 🙂