Marek Šefčík

Asi je potrebné hneď v úvode poďakovať. Takže ďakujem. Naplánovali sme si to tak a potom ešte tak, ale ty si nám vytvoril vlastné podmienky, program podľa seba. Naordinoval si nám dobrodružstvo, aké som na turistike ešte nezažil. V tom dobrodružstve si kvalitne premiešal zelenú a žltú so svojimi slzami… Ty si si kedysi vychovával Izraelitov, keď si ich nechal blúdiť po púšti 40 rokov. A nám si to spravil v menšej forme tiež. Chcel si, aby sme sa spoliehali iba na teba. Urobil som tak. Nie len preto, že som ti veril, ale, priznávam, aj zo strachu o tých mladých ľudí, ktorí mi boli zverení.

Z Malaciek sme vyštartovali skoro ráno vlakom. Pred šiestou. Dobrá nálada sa, napriek nie úplne priaznivému počasiu, začala vytvárať už pri čakaní na stanici v Kútoch. Zdalo sa, že partia ľudí, ktorí so mnou šli je fajn, a to predznamenávalo pohodičku počas celého dňa. Vo vlaku z Kútov vysvetľovali pravidlá hry „Kontakt“ Mária a Michal. Mne to neskôr dochádzalo, ale keď som pochopil, zapáčilo sa mi to a sprevádzaní hrou sme precestovali až do Smoleníc…

Ja viem, že to všetko vieš. To len tak nahlas rekapitulujem. No a teraz dávaj pozor – Vystúpili sme z vlaku a na stanici v Smoleniciach sme dali krátke „Pod tvoju ochranu“. Prihovorili sme sa tvojej Mamičke a tiež Jozefovi, ktorých sme prosili o pomoc. A čo bolo potom? No hneď na úvod sme blbo odbočili. Na Trstín. Prišla otočka na opačnú stranu. A potom si prvý krát zaslzil. Dobre, treba vlahy, ja viem. Ale práve vtedy, keď sa my vyberieme na túru? Dedina Smolenice. Turistické značenie akési divné. Pani so psom nás posiela niekde tam. Ideme. Akosi mi to nesedí s mapou. Ale veď ona predsa vie, je domáca. Pochybnosti. Nejakí turisti nás posielajú trocha späť a potom cez dedinu. Chytáme sa zelenej turistickej značky. Ideme po nej. Šípky, značky, zasa dážď, pršiplášte, dáždniky. Cez les. Parádna turistická cestička. Turistická? Už ani nie. Kaplnka s krížovou cestou, ale po turistickom značení ani stopa. Ideme ešte chvíľu ďalej. Nejakých 10 – 15 minút. Na rázcestí troch, či štyroch lesných chodníkov bez značenia padá rozhodnutie. Vrátime sa k značkám. Kde bola posledná? Chvíľu hľadáme, blúdime. Mám z toho nepríjemný pocit. Taký, aký som na turistike ešte nezažil. Ako sme mohli minúť značenie? Okolo kaplnky schádzame radšej do dediny a napájame sa na cestu smerom k jaskyni Driny, po ktorej jazdia aj autá. Dievčatá spievajú, blúdenie berieme športovo. Vchod do jaskyne sme plánovali na desiatu, no povodil si si nás troška a vedeli sme, že si jaskyňu pôjdeme obzrieť až po jedenástej. Sme sedemnásti a občerstvujeme sa pred jaskyňou. Na niektorých badám únavu, ktorú spôsobilo aj to blúdenie. V jaskyni bolo krásne. Naše vtipné poznámky prerušovali monotónnu reč sprievodcu. A prišiel aj nečakaný bod programu. Sprievodca nás upozornil na jednom z miest jaskyne, že tam je super akustika a vyzval len tak mimochodom, nech niekto zaspieva, ak vie. Boli sme prvou jeho skupinkou, ktorá mu zaspievala. Teda, vyzvali sme Máriu, ktorá neváhala a spustila precítene nejakú slohu gospelovej piesne. Má čistý, krásny hlas a tlieskal jej aj náš sprievodca. Neskôr nás v jaskyni šantivo pozdravil aj jeden lietajúci netopier, ktorého asi ten spev prebudil.

Po východe z jaskyne sme sa mali rozhodnúť, či sa vrátime do Smoleníc a vlakom späť domov, alebo budeme pokračovať ďalej tak, ako sme mali pôvodne naplánované. Rozhodujúcim faktorom bolo počasie. No a tu si nás vlákal hlbšie do svojej prírody lúčmi Slnka, ktoré nás šteklili. Pokračujeme. Po žltej. Margaréta ale reálne zhodnotila svoje možnosti a rozhodla sa predsa len pre ten vlak. Zhoršený stav kolena ju prinútil takto konať. Aneta, jej kamarátka, šla vlakom s ňou.  Neskôr sme sa presvedčili o tom, že to bolo výborné rozhodnutie, lebo to koleno by to asi skutočne nezvládlo.

Po žltej, po žltej. No super. Padal vtip za vtipom, hláška za hláškou. Náladička, pohodička. Hladká, nová asfaltová cestička. Okolo nej žlté značky. Lenže po chvíli sa stratili. Ostala len cyklotrasa. Šli sme niekoľko kilometrov po asfalte a Mišo si ma doberal, že mojou obľúbenou farbou bude zelená. A možno aj žltá. Vedel som, že sme niekde museli minúť odbočku z cesty. Už sme sa ale nevracali. Šak niekde vyjdeme. Vyzeralo to tak, že sa uberáme smerom k Plaveckému Mikulášu, kam sme sa aj chceli dostať, no, najskôr sme chceli ešte vyjsť na Čiernu skalu. Odhadom sme šli po tej asfaltke asi 4 až 5 km. Potom chvíľu po lesnej ceste a narazili sme na odbočku na Čiernu skalu. Super! Vedel som, že nás vodíš ako sa ti zachce, ale ty si tiež chcel, aby sme o ten zážitok neprišli. Asi polhodinku sme šli po akejsi cestičke, až sme došli na miesto, kde sa križovala so žltým turistickým chodníkom. Dali sme si krátky oddych, pojedli jedlo z domu ale aj voňavé lesné jahody a potom nás čakalo záverečné prudké stúpanie po žltej, až na Čiernu skalu.

Vyšli sme na ňu z opačnej strany, ako bol pôvodný plán a veľkú časť cesty predtým sme absolvovali mimo značenej trasy. Ale ty si si nás viedol. Keď vyvolený národ vchádzal do zasľúbenej zeme určite oslavoval. Turistický hríbik s nápisom „Čierna skala“ bol pre nás tiež dôvodom na oslavu. Niekto tam aj vytiahol z ruksaku keksíky – venčeky. Na chvíľku si vyzametal oblohu a my sme zažili krásne slnečné výhľady do dolín. Na Trnavskú stranu. V pozadí chladiace veže v elektrárni v Jaslovských Bohuniciach, pod nami obrovské rokliny. Oddych s dobrým pocitom na skalách tam hore. Hrialo ma, že okrem sľúbenej návštevy jaskyne Driny, dosiahli sme aj druhý vrchol našej trasy šťastní a zdraví. Niektorí z nás sa prejavovali všelijako, ale to pripisujem endorfínom šťastia a trocha väčšej nadmorskej výške.

Keď sme zišli, tentokrát už po značenej trase, na kopec Pod Čiernou skalou, čakali nás ďalšie výhľady. Tentoraz nám pod nohami ležala dedinka Plavecký Mikuláš okolo ktorého sa týčili vrchy Malých Karpát, Plavecký Hrad a do diaľav bolo vidno rovinaté široké Záhorie. Za ním sa veselo krútili vrtuľky rozosiate za hranicami s Rakúskom. Zas oblaky. Aj zvukové efekty si si pre nás na záver pripravil. Pár hromov na spestrenie predsa nezaškodí. Čakal nás veľmi prudký kopec dole do dediny. Bez väčších problémov sme zvládli aj to. Terka spomínala svoju mamičku, ktorá jej odporúčala nerozchodené, nové turistické topánky. Ako poslušná dcéra si ich vzala. Jej chôdza v závere už nebola taká svižná, ale myšlienky na mamku veľmi intenzívne…

Tesne predtým, ako sme vošli do dediny, postaral si sa o to, aby sme si rozcvičku s rozostieraním pršiplášťov a dáždnikov ešte raz zopakovali. Lenže to už bol len taký pozdrav od teba. Blízko bola totiž krčmička, pred ňou prístrešok… Kofolka, džúsik, čajík. Kto mal na čo chuť. Autobus nám šiel o nejakú trištvrtehodinku. Posedeli sme, pokecali ešte chvíľu a potom sa už len odviezli červeným autobusom do Malaciek. Po šiestej večer sme mohli skonštatovať, že sme prežili krásny deň, plný zážitkov.

A aj keď sme sa nestarali o program iba my, ale si doňho intenzívne zasahoval aj ty, Pane Bože, postaral si sa, aby bol pestrý, dobrodružný, zaujímavý. Ty vieš, že som sa ti v duchu prihováral a prosil ťa o to, aby to všetko dopadlo dobre. Preto ti Pane ďakujem za celý prežitý deň so sestrami Barborou a Terezou, s ukecaným Mišom, ktorý je tiež fajn členom do partie, s mojim synom Marekom, ktorý mu výdatne sekundoval, s Teréziou, ktorá má dobré topánky a fajn mamu, s Máriou, ktorej spev si budú dlho pamätať aj nádherne vyzdobené podzemné priestory jaskyne, s mojimi prvákmi Matúšom a Andrejom, s modrookou (alebo to je šedomodrá?) Viktóriou a vysmiatou Katarínou, s Jakubom, ku ktorému neodmysliteľne patrí šiltovka a s rozvážnym, stále pokojným Adamom. Nesmiem zabudnúť ani Margarétu a Anetu a môjho syna Olivera, ktorý ma na turistických pochodoch spolu s Marekom sprevádzajú. Veľkú spokojnosť s prežitým dňom bolo možné čítať aj z Tomášovej tváre.

Teším sa, že som mohol byť s týmito mladými ľuďmi a ďakujem ti za každého z nich.

Napísané pre stránku školy csmalacky.edupage.org , kde v školskom roku 2016/2017 pôsobím.