Marek Šefčík

michele scarponi so synmi giacomom a tommasom (zdroj: twiter michele scarponiho)

Letiaca stolnotenisová loptička narazila do vlaku. Čelná zrážka dopadla celkom dobre. Lokomotíva ju ani nezaregistrovala, no a loptička? Loptička sa odrazila vďaka svojej “dokonalej” pružnosti ale ani nevedno kam. A teraz asi odpočíva niekde povedľa koľajníc v tráve spokojná, schopná ďalej slúžiť svojmu účelu…

Lenže 37 ročný Michele, dnes ráno, toľko šťastia nemal. Jeho zrážka s kolosom dopadla katastrofálne. Pri čítaní tlačovej správy z dnešného rána mi prešiel po chrbte mráz. Cyklistická špička prišla o jedného zo svojich najlepších a najskúsenejších jazdcov, ktorý neprežil zrážku s nákladiakom počas rannej tréningovej jazdy. Pripravoval sa na blížiace sa preteky Giro d’Italia, kde mal byť lídrom tímu Astana. V pondelok vyhral prvú etapu pretekov Okolo Álp. Po pretekoch, včera večer o 22:00 zavesil na net fotku, na ktorej je so svojimi synmi. Od dnešného rána tu už však s nami nie je…

Nasadol som na svoj karbónový stroj včas ráno o pol šiestej a vybral som sa do práce, do 50 kilometrov vzdialených Malaciek. Tak, ako už neraz, aj tentokrát som dal pusu svojej prebúdzajúcej sa manželke Milke a ona nezabudla znova utrúsiť to “povinné” “Dávaj si pozor.” Má o mňa strach. Snažím sa dávať si pozor, ale už dvakrát to nedopadlo najlepšie… Nasadil som si prilbu, okuliare, založil tachometer na svoje miesto, zacvakol tretry do pedálov a rozkrútil to. Šlo sa výborne, hladko, bez problémov. Cyklopočítač ukazoval normálny tep, normálnu rýchlosť,… Pri výjazde z Veľkých Levár, pár kilometrov pred cieľom, je menší kopček, ktorý troška pomôže zvýšiť rýchlosť. A potom je tam benzínka, okolo ktorej treba prejsť. V to ráno sa mi práve pri tejto čerpačke zdvihol pulz tak, že som to ešte dlho rozdýchaval aj potom v robote. Vychádzalo odtiaľ väčšie úžitkové auto.  Vychádzal z pravej strany na hlavnú a chcel ísť opačným smerom, ako ja. Musel teda prejsť cez môj jazdný pruh. Mal som pocit, že si ma šofér všimol. Pribrzdil, dával mi prednosť. Nebrzdil som teda, mal som voľnú cestu. Zrazu, keď som bol už blízko neho, sa znenazdajky pohol smerom do cesty. Bože! Srdce mi vyskočilo až do krku. V zlomku sekundy zbadal, že spravil chybu a ja som vedel, že skončím nalepený na tej bielej skrini. Dopadol by som skutočne zle. Som oproti nemu loptička, no nie tak pružná… Našťastie ani on, ani ja sme nestratili duchaprítomnosť a rozhodli sme sa správne. On nepribrzdil, pretože by tým vytvoril predo mnou nepriechodnú stenu, ale pridal, aby sa mi vyhol a ja som trafil úzku otvorenú uličku, ktorá sa ukázala za autom a takou kľučkou som ho obišiel. Na ľavej ruke som zacítil, že som šiel tesne poza neho. Uff! Rozhodil som rukami, rozčúlil sa a potom som ďakoval Bohu, že mi dovolil aj toto zvládnuť.

Nie že by som sa chcel porovnávať s uznávaným profijazdcom, to nie, ale dnes sa mi myšlienky na ten moment spred pár týždňov vrátili. Michele Scarponi tu zanechal po sebe manželku a dvoch šikovných, podarených synov, s ktorými sa len včera vyfotil, keď sa tešil zo svojich nedávnych úspechov…

Keď som pred niekoľkými rokmi “prepadol” cestnej cyklistike, zistil som niekoľko vecí. Je potrebná disciplína. Voči svojmu telu, lebo to neoklamete. Je nutné rešpektovať iných na ceste a byť ostražitý. Lebo ste predsa len loptička medzi lokomotívami a platíte nielen za svoje, ale aj za ich chyby. No, keď si raz oblečiete gate s vypchávkou na zadku, sadnete na to tvrdé cyklistické sedlo a začnete hltať kvantá kilometrov, často zabúdate na bolesť. Alebo aspoň ju prežívate ináč. Zdolávate kopce, jazdíte po cestách a cestičkách, kde by ste sa inak nikdy nedostali. Zdolávate samých seba, keď posúvate svoje hranice. Vyplavujú sa endorfíny šťastia, keď sa blíži záver tréningu a ja si môžem povedať že som to zvládol. Často cítim adrenalín v žilách, ako mi pomáha zdolávať aj to, čo by som ináč nezvládol. Napríklad dobicyklovať po nehode s rozrezaným lýtkom a otrasom mozgu ešte 10 kilometrov a necítiť bolesť 🙂 Bicykel je parádny hlavočistič. Psychická vzpruha, ktorá mi dovoľuje vypnúť, premýšľať o sebe, o všeličom, byť sám. Nie som pretekár. Nesúťažím s inými. Ale ten boj so samým sebou mi pomáha pestovať si pevnú vôľu, baví ma tento boj. A je to už akoby droga…

Ja viem, že niektorí vodiči trúbia, sú nervózni, ponáhľajú sa a keď teraz možno čítajú tieto riadky, povedia, že si za všetko môžeme sami, že na cestách zavadziame a podobne. Kam sa tak všetci ponáhľame? Áno, diaľnice sú len pre lokomotívy. Ale ostatné cesty sú aj pre nás, pre pingpongové loptičky.

Prosím vás, buďme k sebe tolerantní, ohľaduplní a chráňme svoje životy.

Michele Scarponi doplatil na to, že si ho vodič nákladiaku nevšimol. To obyčajné nevšimnutie, zlomok sekundy, zmenil životy predovšetkým jeho manželke a synom Giacomovi a Tommasovi. Ťažko sa hľadajú slová útechy a toto všetko bude v ich srdiečkach hojiť čas, ktorý s tým bude mať nenormálne ťažkú robotu. Michele bol počas života veselým, rodinne založeným cyklistom, ktorého kariéra mala čochvíľa skončiť. Jeho synovia i on sám už sa iste tešili na to, ako si budú s ockom užívať šťastné chvíľky ešte dlho, dlho. Lenže dopadlo to, žiaľ, ináč…

Odpočinutie večné daj mu Pane a svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji.