Marek Šefčík

(fotil: martin liziciar)

Odvtedy už ubehlo neuveriteľných 11 rokov. Učil som na gymnáziu v Šaštíne 2 roky a aby som tam mohol učiť naďalej, presťahovali sme sa do objektu pri bazilike. Bol tam taký trojizbový domček, v ktorom sme bývali asi 8 mesiacov. Tých 8 mesiacov bolo zaujímavých. Žili sme vlastne blízko školy a keď si šli študenti popoludní zahrať do telocvične futbal, len mi zaklopkali na okno, a mohol som ísť s nimi. Moji svišti synovia Oliver a Marek mali vtedy necelé dva roky. Hrali sa na piesku s lopatkami, mali lopty (jedna padla za obeť vlčiakovi Nerovi). Robili lapajstvá a nútili svoju mamku, aby mala neustále oči na stopkách. V tom čase žil v objekte kláštora aj salezián, z ktorého vychádzali lúče dobra, pochopenia, obety. Človek vyrovnaný so životom, ktorý si ho otestoval skutočne veľmi tvrdo. On však vo všetkých skúškach života obstál na výbornú a všetci, čo sme ho poznali, vám môžme zodpovedne povedať – toto je svätec.

Obdivovali jeho životný príbeh aj žiaci gymnázia, aj my učitelia, aj jeho bratia saleziáni. Vlastne všetci. A každý sa k jeho životnému príbehu mohol dostať buď z jeho vlastného rozprávania (mal som tú česť s ním viesť pár rozhovorov), alebo aj z kníh, ktoré sám napísal. Komunisti išli po ňom. Robil všetko pre to, aby mladí chlapci mohli študovať za kňazov, snažil sa im pomôcť prejsť za štúdiom za hranice… A červení ho mali v zuboch. Prekonal ťažké, takmer nemožné veci . Dostal sa do väzenia, kde musel hrať blázna, aby nikoho neprezradil. Jeho myseľ však vždy zostávala jasná, čistá. Vedel, čo robí. Vedel presne, na čo ho sem Boh poslal. Bojoval celý život za Krista a jeho Cirkev. Stále tvrdil, že “Cez všetko sa dá premodliť”. Bol provinciálom saleziánov na Slovensku, bol zodpovedný napríklad aj za to, že vzniklo v novodobých dejinách jedinečné Gymnázium Jána Bosca v Šaštíne-Strážach…

Nie je mojou ambíciou rozpísať tu celý životný príbeh tohto človeka, pretože za tých 96 rokov by sa dalo z pokladnice jeho života vyťahovať dlho predlho. Ja by som sa vrátil na ten “saleziánsky dvor a ihrisko”, kde sa s ružencom v ruke často prechádzal. Keď ihrisko pokryl sneh, stávalo sa, že chodil po ňom úplne bosý. Otužoval sa. Keď sa mu do cesty priplietli Oliver a Marek, sklonil sa a dal im krížiky na čelo. Taká drobnosť, povieme si. Keď mi to Milka spomínala, že ich hladil a požehnával, spomenul som už vtedy –  Nie je to maličkosť, to dostali požehnanie od svätca.

Včera nás don Ernest Macák navždy opustil. Smútime. Ale vzhľadom na jeho vek a slabnúce telo, sme vedeli, že ten čas je blízko. Odišiel. Svoje telo, ruky, nohy, hlavu, celého seba dal do služby Bohu. Telo doslúžilo. Teraz je koniec. Lenže nie pre jeho dušu. Keď som sa včera neskoro večer dozvedel o jeho odchode, preblyslo mi hlavou to bežné “Odpočinutie večné daj mu Pane a svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji.” Ale okrem toho som mal, predtým, kým som zaspal, ešte dve myšlienky. Prvú sprevádzal pocit vďačnosti “Ďakujem ti Bože, že si nám dovolil poznať tohto nevšedného saleziána”. A tá druhá bola taká veľmi odvážna. Ernest v preťažkých časoch a v ťažkých skúškach nezaprel a vyznal svojim životom Krista. No a ten tvrdil “Kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho aj ja vyznám pred svojim Otcom.” Možno to bude znieť priveľmi odvážne a trúfalo, ale ja verím, že si to v tomto prípade môžem dovoliť: “(svätý) Ernest, oroduj za nás!”