Marek Šefčík

Bežne sa mi nesníva. Vlastne, asi sa sníva každému, aj mne, len si to ráno nepamätám. Lenže minulý týždeň  som mal dva intenzívne sny, na ktoré som si pamätal aj ráno a pamätám si ich aj teraz. Jeden z tých snov bol veľmi smutný. Do detailov by som asi nedokázal vyrozprávať príbeh sna, no dôležitá je téma. V noci ma dokážu zobudiť len dve veci – komár(ica) a močový mechúr. Lenže teraz som vstal pred štvrtou ráno strápený. Skľúčený tak, že som potom dlho nemohol opätovne zaspať. Môj sen bol o “mojej” škole. Snívalo sa mi o Gymnáziu Jána Bosca v Šaštíne-Strážach, ktoré sa za tých 14 rokov, čo som tam učil, až priveľmi zakorenilo v mojom srdci. Snažil som sa to brať tak, že “Pán Boh dal, Pán Boh vzal”. Jednoducho to nemôžem zmeniť a Boh má pre mňa a moju rodinku teraz inú cestu… Ibaže musím s pokorou priznať, že taký silný nie som, že moje podvedomie nedokážem oklamať.

Záverečné dni školského roka boli hektické. A iné. To nebolo normálne upratovanie. To bolo vyprázdňovanie miestností do holých stien. Učebné pomôcky, počítače, nábytky, tabule, projektory, celá riaditeľňa, zborovňa. Všetko. Žiaci nám pomáhali zatvárať pomyselnú ťažkú oceľovú bránu školy, ktorá si odžila svojich 25 rokov a za ten čas vykonala množstvo dobra…

Chcem sa ale vrátiť k jednej udalosti, ktorá bola na programe ešte pred tým vypratávaním. Štyria kolegovia Blažej, Silvia, Hanka a ja, sme sa vybrali s našimi žiakmi (už bez štvrtákov – maturantov) na posledný školský výlet. Destinácia – Bijacovce. Hlavné ciele – Spišský Hrad, starobylá Levoča, Branisko a kopec srandy.

Niekto by si myslel, že rušiaca sa škola už také niečo nezorganizuje, ale práve naopak. Okrem pár výnimiek (vážne dôvody) šli na výlet takmer všetci. Prváci, druháci, tretiaci. A myslím, že nie len pre mňa, šlo o výbornú akciu, na ktorú budú pekné spomienky…

V jednu júnovú sobotu ráno sme sa vybrali zo Šaštína-Stráží vlakom na východ. Na to, aby som popísal všetky zážitky jeden blogerský článok nestačí. Tak spomeniem iba niektoré momenty, ktoré mi rezonujú v mysli doteraz a budú ešte dlho. V sobotu sme sa prešli po dedine a večer bola opekačka, rozhovory, spev, tanec okolo ohňa, súťaže, beh s učiteľkou v náručí (občas Hanička z náručia vypadla), šprint s fúrikom.

V nedeľu, po omši a obede, sme sa vybrali peši na dominantu Spiša Spišský Hrad. Bolo super. Adam s Timom si kúpili “suveníry”, s ktorými som si myslel, že nás ani do vlaku nepustia. Halapartňu a meč. Ich rodičia boli iste nadšení, keď sa s tým dotrepali domov. Po návrate z Hradu boli znova súťaže, zábava, uťahovanie si z vedomostí učiteľov… Večer sa najviac chcelo spať práve niektorým učiteľom. Žiaci usnuli až ďaleko po polnoci. U niektorých sa únava mala prejaviť na nasledujúci deň. Jedna partia, tá chodeniachtivá, šla na turistický pochod Braniskom (priesmyk Chvalabohu, Rudník, Rajtopiky, Sľubica, Dúbravská krčma) a tá druhá sa vybrala do Levoče. Autobusom. Pozrieť si pamiatky, mesto, posedieť pri kávičke…

Večer v pondelok, unavení po celodenných aktivitách, sme si dali s miestnymi žiakmi SOUL v telocvični zápasy vo florbale a futbale. Vyzvali nás, tak sme to teda prijali. A pri tomto by som sa chcel zastaviť. To je jeden z tých dvoch silných momentov pre mňa. Všetci sme prišli do telocvične. Niektorí hrali, ďalší hlasito povzbudzovali. Najskôr florbal. Proti nám hrali chlap(c)i. Striedali 3 kompletné štvorice. My sme proti nim postavili stále 2 baby a 2 chalanov. Na striedanie sme mali len dvoch-či troch ďalších chlapcov a niekoľko dievčat. Hralo sa 2 krát 10 minút a prekvapením bolo, že sme po prvej časti vyhrávali 2:1. Lenže potom našim výrazne dochádzali sily a v druhej desaťminútovke sme dostali 5 gólov. Prehrali sme 6:2. Mal nasledovať futbal. To už hrali len chlapi. Aj ja som si zahral. V super atmosfére, keď sa Blažejovi dokonca podarilo na tribúne vyvolať pár Mexických vĺn, sa urputne bojovalo. Jeden gól strelil Adam a dva Sedrik. Vyhrali sme 3:1, čo miestni dosť ťažko niesli. Oslavovali sme víťazstvo, všetci hráči aj fanúšikovia, ako keby sme sa stali majstrami sveta. V noci sa v areále školy pred internátmi nieslo hlasité cikicakicikicak. Bol to zážitok, cítili sme, že patríme k sebe, boli sme pyšní na to, ako sme to zvládli, oslavovali sme, spievali, vlastne kričali všetci pochytaní v kruhu. Cítil som radosť, hrdosť na tú partiu mladých ľudí, ktorých som mal okolo seba.

Dlhé, dlhé sprchovanie v dvoch sprchách, hry, malá diskotéka. A vedeli sme, že ráno vstávame do odchodového dňa. A ten skutočne prišiel. Došiel pre nás objednaný autobus. So šoférom sme sa dohodli, že nechceme ísť priamo k vlaku do Spišskej Novej Vsi, ale najskôr by sme radi pozdravili Levočskú Pannu Máriu na Levočskej hore. Vyviezol nás tam. A tam prišiel ten druhý silný zážitok, o ktorom chcem niečo napísať…

Pomodlili sme sa spolu desiatok ruženca. Ďakovali sme za výlet, ale predovšetkým za 25 rokov Gymnázia Jána Bosca, ktoré nám Boh požehnal. Sedel som na prednej lavičke a cítil som za sebou energiu. Mladí ľudia sú našou nádejou. Cítil som, že im mám niečo povedať. Keď odznela modlitba, začal som hovoriť. “Ďakujem vám za tento výlet, ktorý som mohol s vami aj s kolegami absolvovať. Ale chcem vám povedať ešte niečo… Keď bol tu na týchto miestach, dnes už svätý, Ján Pavol II. povedal “Nebojce še!” Aj ja vám hovorím, ste silní, krásni, mladí ľudia. Nebojte sa! Naše Gymnázium končí, ale vy pokračujete. Máte pred sebou budúcnosť. Neste si so sebou odkaz našej školy a rozsievajte dobro tam kde budete. Ja vám verím, že to zvládnete. Som na vás hrdý a mám vás rád…” Približne tak som to povedal a myslím to vážne. Brána Baziliky je otvorená, aby sme k Mame mohli stále prísť. Čerpajte silu od Nej a potom rovnako otvorte svoje srdcia svojim blížnym.

Tento článok som vám všetkým ešte ostal dlžný. Tak teda tu je kolegovia moji, žiaci moji. Ostávajú nádherné spomienky, ktoré dokážu zobudiť zo sna a vyvolať úzkosť z toho, že je to už všetko preč. Ale ja Mu verím. Vie čo robí a postará sa o nás. Na GJB síce už usadol prach a iba steny ticho mlčia, ale odkaz GJB sa nesie s nami, v nás, medzi nich… Snáď sa znova niekedy stretneme. Možno pri nohách tej Šaštínskej.

Napísané s vďakou pre všetkých kolegov, “súčasných” a bývalých žiakov GJB. Spomínam a ďakujem vám.