Horkýže rozprávka!
Bola raz jedna krajina s boľavou pätou. … tá päta sa volala zdravotníctvo. Sama seba vyliečiť nevedela. A politici “odborníci”, ktorí ju liečili… škoda mlčať. Príhod mala tá krajina s tou pätou habakuk. No a dnes vám rozpoviem jednu z nich. Levoča. Krásne starobylé mesto, nad ktorým sa týči Bazilika navštívenia Panny Márie, jedno z najvyhľadávanejších pútnických miest v krajine. To mesto má aj nemocnicu. A v nej sa odohráva náš príbeh.
Bol pondelok. Istý dôchodca (volajme ho Ján) sa tam vybral na vyšetrenie. S hlavou. Teda, jasné, že bez hlavy ísť nemohol, ale jemu v hlave niečo našli. To znie asi tiež blbo, lebo asi každému by tam našli minimálne mozog, ale veď viete, ako to myslím. Spadol na bicykli, bol v bezvedomí, s otrasom mozgu. A na vyšetrení na cétečku mu našli v hlave akúsi malú cystu. Neviem presne, čo to je, ale zdá sa, že nejaký chrobáčik, ktorého môžte mať kdekoľvek, na obličke, na štítnej žľaze, niektoré jedince aj na vaječníku, no a náš Ján má takého údajne neškodného parazita v hlave.
Povedali mu, že ešte má prísť na neurologické vyšetrenie na ambulanciu. V ten pondelok, keď Jánovi vyšlo z roboty, si ráno privstal a hybajho do Levoče na nervové. Bol tam skoro ráno, ešte pred pol siedmou. A zbadal lístočky s číslami. Či vlastne nezbadal, lebo už boli všetky rozobrané. Naňho číselko nezvýšilo. Vyše 20 kilometrov autobusom precestoval, skoro ráno vstával a teraz mu chytrá sestrička servíruje to, čo asi dennodenne nejednému pacientovi. Musíte prísť zajtra, možno budete mať šťastie a ujde sa číslo aj vám. Príbeh by mal pokračovať tak, že “Ján sa v tej chvíli nasral a …”. Lenže nič také sa nestalo. Ján, od prírody trpezlivý a mierumilovný človek, rieši veci po svojom. “Rád by som šiel za riaditeľom nemocnice” – reagoval pokojne. “Riaditeľ je odcestovaný.” “Tak námestník” – nedal sa odbiť Ján. Keď už sa dotrepal do tej Levoče nepohodlnou Karosou, tak aspoň si pokecá s nejakou šaržou… Námestník riaditeľa nemocnice bol primár oddelenia, ktoré má teraz už taký nezapamätateľne dlhý názov, ale kedysi to bolo ARO. Cez sekretárku sa Ján dostal priamo k nemu. Povedal, čo sa mu stalo a že hrozí, že sa to zopakuje aj zajtra a že čo sú to za poriadky, že to takto funguje-nefunguje. Primár hneď, že mu to vybaví, aby nikam nechodil. Jóóój, nepochopil o čo Jánovi ide. “Ja tu teraz nebojujem za seba, ale za všetkých pacientov, ktorým sa toto pravidelne stáva. Ja som turista” – zdanlivo odbočil od témy Ján – “Donesiem si byvak a budem pred neurológiou nocovať, aby som bol prvý na rade.” “Nie, to nerobte, dajte mi telefónne číslo, ja sa vám ozvem, budeme to riešiť…”
Ján odišiel a čakal telefonát od námestníka. Nie že by nerobil nič iné, ale táto činnosť – čakanie telefonátu – bola jednou z prioritných. A čakal týždeň. Svojej manželke povedal, že keď sa mu do nedele neozvú, noc z nedele na pondelok strávi pod holým nebom v spacáku pred neurológiou. Veľmi správne tušíte, že nedeľa prišla bez telefonátu. No a náš turista sa zbalil a vykonal, čo si zaumienil. Pricestoval do Levoče a keď sa začalo stmievať, ľahol si pred neurologickou ambulanciou. A čakal. Ešte vylepil na dvere lístok so svojím menom a číslom 1. Ráno bude prvý.
Noc prežil. A ráno bol skutočne prvý. Vyšetrili ho, vrátil sa domov a žije ďalej pokojný život. Až kým zas nebude musieť pred nejakou ambulanciou nocovať, aby bol vyšetrený…
Kiežby toto bola rozprávka. Ten Ján je môj 63 ročný otec. A je smutný zo situácie, v ktorej sa nachádzame. Námestník iba sľuboval. Nič sa nezmenilo. Smutné je, že ani sa neozval. A odvtedy ubehlo už pekných pár týždňov. Ján je výnimka a riešil to takto netradične. Chcel poukázať na problémy, ktoré ľudia majú a ktoré sa neriešia. Ale nemedializoval to, nerozmazával, nevolal televíziu. A možno mal. Možno tak spraví nabudúce. Ja som však napísal aspoň túto rozprávočku a posielam ju cez sekretariát nemocnice riaditeľovi a námestníkovi.
Naši otcovia a mamy si zaslúžia zdravotnú starostlivosť a našu úctu. Boľavá päta krajiny – zdravotníctvo má šancu na vyliečenie, lenže bez ochoty pomáhať riešiť problémy najzraniteľnejších členov našej spoločnosti to určite nepôjde.
Tvoj otec je svojský hrdina. Dnes to žiaľ asi bez toho nejde.
Držím palce. M
Klobuk dole pred Janom! Dufam ze je ok…
A ak teda ta Levocska nemocnica je tretia najlepsia na Slovensku, tak do nemocnice s poradovym cislom nizsim ako 3 sa uz logicky musi chodit iba umriet:-) Cize, ten usmev zamestnancov Levocskej nemocnice zobrazeny na hore uvedenom obrazku nieje vobec zavadzajuci ale jednoznacne opravneny !?!