Iduško, už to bude dobré
Aj v priebehu uplynulého týždňa som vybavil množstvo telefonátov, no jeden bol výnimočný. Veľmi ma zasiahol a ukázal mi s akým veľkým človekom žijem. Ten telefonát ma zastihol v práci. Volala mi manželka. Aj ona bola v práci. Občas sa mi, keď nemá taký zhon, ozve. Ale tentokrát to neboli bežné veci, čo mi chcela povedať. Povedala – “Práve som odprevadila Idušku…”
Každú nedeľu majú v Domove sociálnych služieb omšu. No a niekedy sa podarí, že Milka vezme so sebou niektoré klientky, ktoré majú záujem ísť a zájde tam s nimi. Aj minulú nedeľu sa tak stalo. Večer prišla domov. Unavená, zničená. Ale nezabudla mi povedať, že po omši si spomenula na Idušku. To je ich klientka. Už iba ležala a sily ju opúšťali. Chodieva za ňou čas od času len jej manžel, ktorý je tam na inom oddelení. Milka po omši poprosila kňaza, aby zašiel k nim na špecializované alzheimerovo oddelenie. K Iduške. Pomodlili sa pri nej, dostala sviatostné pomazanie chorých. Potom prišli ďalšie dni. Všedné. A v jeden z tých všedných dní sa Iduška “rozhodla” odísť. Milka postrehla čo sa deje a povedala kolegyniam v práci, že si myslí, že už to nepotrvá dlhšie ako hodinu. Zavolali hneď Iduškinho manžela. Ten prišiel a videl, že sa jeho Iduška poberá z tohto sveta. Rozlúčil sa s ňou a odišiel. Povedal, že ju nechce vidieť umierať. Nemala už nikoho. Ešte dýchala, ešte trochu. Ťažký nádych, výdych. Milka prišla k nej. Chytila ju za ruku a povzbudzovala. Alebo skôr utešovala. Iduška v posledných sekundách svojho života cítila, že nie je sama, že nie je opustená. Mozog jej už dávnejšie síce neslúžil ako voľakedy, ale prítomnosť človeka, ľudskosť a teplo inej ruky určite cítila. Milka jej hovorila slová “Iduško, už to bude dobré…” A takto jej pomohla prekonať poslednú úzkosť. Vydýchla naposledy. Potom sa mi Milka ozvala. “Práve som odprevadila Idušku …” povedala. Stislo mi to srdce. Čo som všetko vtedy pokladal za dôležité a neodkladné. A zrazu som sa potreboval na chvíľu zastaviť. Milka urobila jednoduchú a pritom tak veľkú vec.
Keď nás Ježiš kedysi učil povedal aj to, že “… ani pohár vody, ktorý z lásky podáte svojmu blížnemu, nezostane bez odmeny.” Akú odmenu si teda zaslúži ten, kto takto získa dušu pre jeho kráľovstvo?
“Ďakujem ti Milka moja za tvoj príklad, za tvoju lásku, za tvoju ľudskosť a ochotu pomáhať. Ukazuješ, akú obrovskú hodnotu má život. Mám sa od teba čo učiť. Robíš veľmi náročnú a nedocenenú prácu. Ale tvoja skutočná odmena ťa ešte len čaká. Verím, že sa raz stretneš aj s Iduškou, ktorá sa ti sama s otvorenou náručou a širokým úsmevom poďakuje za to, čo si pre ňu v posledných dňoch jej pozemskej púte urobila.”
(napísané pre portály www.mojpribeh.sk, www.cestaplus.sk)
Vďaka Milka a Marek.. pekné… 😉
Marek, pri čítaní sa mi vybavila spomienka na odchod mojej mamky.Týždeň ležala v nemocnici, kde som za ňou chodila každý deň,ale stav sa iba zhoršoval.V ten posledný deň mi čosi napovedalo, aby som si zobrala sviečku. Bolo to bezmocné pozeranie sa so slzami v očiach na jej trápenie a ja som mohla tiež len ju hladiť a držať za ruku. Neviem, či ma vnímala ,ale chvíľami sa mi zdalo, ako keby mi stisla trochu ruku. A prekvapujúce na tom bolo, že celý týždeň nevnímala, neotvorila oči a v posledný večer o 18,00 hodine, keď sa ozval zvon na kostolnej veži, ako keby ju zobudil, otvorila oči, pozrela sa, stisla mi ruky a Pán si ju povolal. Zapálila som sviečku a modlila sa. Verte, bola som v šoku, ale zároveň rada, že nebola v poslednej chvíli sama , tak veľmi som si priala byť pri odchode pri nej. A Pán mi to doprial, mala som ju veľmi rada. Dodnes, ked vidím takúto situáciu vo filme, tlačia sa mi slzy do očí, mám to v živej pamäti aj po 11 rokoch. Viem sa vžiť do Milkiných pocitov a vďaka jej za túto poctu.